Najskôr vám porozprávam niečo o sebe. Volám sa Steve Kilbry a pochádzam z jedného mesta v Spojených Štátoch – Michiganu, ktoré je medzi Chicagom, Torontom a Niagarskými vodopádmi. Je to veľmi pokojné, príjemné miesto s krásnou prírodou, kde je veľa jazier a lesov. Je podobnou krajinou ako Slovensko. Rozdiel je v tom, že tam nie je pahorkatina. Vyrastal som v protestantskej cirkvi, ktorá sa volá veslejánskí metodisti. Moja mama bola katolíčka a otec protestant. Keď som vyrastal, tak mi ani len nenapadlo, že budem pracovať na takomto ekumenickom poli. To, že Boh má so mnou takýto plán, som vôbec netušil. Ani som si nemyslel, že budem nejakým spôsobom patriť Bohu.
Počas môjho dospievania som prežil ťažké veci. Mali sme veľmi zlé rodinné vzťahy a môj život došiel do bodu, kedy som už nevidel žiadne východisko. Bol som pod policajným dozorom a preto som sa rozhodol opustiť mesto a začal som cestovať po rôznych štátoch. Ale Boh ma akýmsi spôsobom zavolal a získal ma pre seba. Stalo sa to tak, že som videl, ako Boh začal meniť život môjho brata. Na základe toho som sa rozhodol, že sa vrátim domov. Chcel som si všetko vo svojom živote usporiadať. Potom sa začali diať mnohé zázraky, jeden po druhom. Zúčastnil som sa na študijnom programe a zistil som, že mojou najväčšou láskou v živote sa stal Boh. Povedal som mu: “Bože, keby si mi tak dovolil cestovať po celom svete a dať najavo tvojim ľuďom, ktorých si stvoril, že ich miluješ. Hovoriť o tej obrovskej veci, že si prišiel, aby si žil s nami, a že možno žiť v Tvojom kráľovstve.” Pre mňa bolo veľmi dôležité odovzdať celý svoj život Bohu. Vedel som, že na to, aby som sa mu odovzdal, sa nemôžem najprv stať dokonalým. Jednoducho na to nebol čas, zlepšiť sa až tak, aby som hneď začal patriť Bohu. Bolo to presne tak, ako mi Ježiš povedal: “Len poď ku mne taký, aký si a ten zvyšok, to už urobím ja.” Na to mi povedal: “Už som pre teba všetko urobil. Potrebuješ to len prijať a kráčať so mnou.” Po tomto do môjho života vstúpila radosť.
Predtým som nenávidel ľudí. V skutočnosti som chodil po uliciach a pozeral som sa na nich s nenávisťou a hovoril som si, že sú to všetci hlupáci okrem mňa. Po odovzdaní života Bohu som začal prežívať to, že Boh mi dal obrovskú lásku k ľuďom v každom národe. Tiež som si uvedomil, že mi dal dar, aby som ľudí povzbudzoval. Takže Boh naozaj veľa zmenil.
Potom som stretol svoju ženu Joe a ona bola veľkou radosťou pre mňa.
Zdá sa mi, že je dôležité povedať, ako sme sa dostali na Slovensko. Pôvodne sme chceli ísť do jedného formačného programu vodcov vo Švajčiarsku. Boli sme pripravení na odchod. Predtým sme si však uvedomili, že skôr než odídeme, je potrebné a dôležité požiadať Boha, aby nám povedal, aký má s nami plán. Vedeli sme, čo to znamená. Žiadali sme ho, aby nám ukázal, kam máme ísť. Toto rozlíšenie nebolo niečo, čo sa nám stalo zrazu v jeden deň, ale vlastne sme sa to učili niekoľko mesiacov. Učiť sa rozlišovať Božie vedenie je proces, ktorý trvá dlhší čas. Počas tohto obdobia sa naňho naučíme byť citliví. Takže vráťme sa k tomu, čo sa s nami vlastne stalo. Povedali sme: “Bože, naozaj máme teraz odísť do Švajčiarska, keď sa v tom centre všetko mení?” A tak sme počúvali, čakali a počúvali. Zdalo sa, akoby Boh neodpovedal a hovorili sme si: “Tak, toto nie je fér. Toto by nám Pán Boh nemal robiť. Chceme mu slúžiť, poslúchnuť ho a on nič nehovorí.” Takže sme pokračovali v čakaní a modlili sa.
Spomenuli sme si na priateľov, ktorí slúžia Bohu rôznymi spôsobmi na viacerých miestach na zemi. A tak sme sa doma modlili za týchto priateľov. Vedeli sme aj o rodine, ktorá slúžila tu v Bratislave a tiež sme ich pripojili k modlitbe.
Počas jednej modlitby náhle niečo vo mne zarezonovalo a vedel som, že máme ísť na Slovensko. Veľmi ma to nadchlo, lebo v Amerike sme mali takú predstavu, že západ je po Viedeň a potom je už len Rusko. Že od Viedne ďalej je len betón, sneh a veľké baranice. Keď som sa modlil, tak som si povedal: “Slovensko, to je ono! Perfektné!” Takže to pre mňa znamenalo veľkú zmenu a aj ma to prekvapilo. V skutočnosti som o Slovensku nič nevedel, ale bol som presvedčený, že toto je náš ďalší krok. Povedal som Bohu: “Bože, chcem, aby si mi pomohol, aby som vedel, že si to naozaj Ty, ktorý ku mne hovoríš. Keď si teraz otvorím Bibliu, ukáž mi to cez nejaké slovo, že je to pravda. Aj skrze modlitbu mi daj spoznať, že toto je naozaj správny krok. Daj mi to spoznať cez rozhovor, keď sa budem s niekým rozprávať, že je to správne. A pomôž nám, aby sa všetko tak nejako dobre poskladalo, aby sa stalo to, čo sa má stať. Bože, ja to svojej žene nepoviem, povedz jej to Ty. Toto je veľké rozhodnutie, mali by sme v tom byť zajedno.” Asi o tri dni sme mali raňajky a moja žena zrazu povedala: “Vieš čo, nemôžem sa zbaviť myšlienky na Slovensko. Myslím si, že Boh tam má pre nás niečo pripravené.” Začali sme sa o tom rozprávať a modliť sa za to. Hovorili sme o tom aj našim rodinným príslušníkom, našej komunite a každý na to reagoval kladne. Ako by to Boh chcel. Tak sme zavolali ľuďom na Slovensko, že máme prísť k nim a oni to tiež tak cítili, že je to správny krok. Toto bol proces, kedy sme hľadali Božie vedenie pre nás. Takže už viete niečo aj o mne.
A teraz o čom som prišiel rozprávať. Bude to identita kresťana rozvojového charakteru. A jednou zo súčastí tejto mojej prednášky je: čo je tou vecou, na ktorej je nutné vybudovať spoločnosť. Keď chodíte po meste, všetko vyzerá ináč než pred 15 rokmi. Ja som tu iba sedem rokov, ale už som nejaké zmeny zaregistroval. Zdá sa, ako by v kultúre nastával veľký posun. Zvlášť v oblasti vzťahov medzi jednou a druhou generáciou, teda medzi rozličnými generáciami. Tým chcem povedať, že naše myslenie a myslenie generácie po nás je veľmi odlišné. Takže hovoríme o mladých a mladších ľuďoch. Zároveň chcem vyjadriť, že spôsob akým sa spoločnosť vyvíja, vedie k tomu, že ľudia v nej strácajú zmysel vecí. Vlastne nevedia, kam idú, kam smerujú. My všetci hovoríme, že veci by sa mali zmeniť, život by mal ísť lepšie, malo by to byť inak. My ľudia, ktorí žijeme pre Boha si hovoríme, že máme zvláštny zmysel života. Ale keď sa pozrieme na spoločnosť, musíme povedať, že ľudia nám nevedia odpovedať na to, kam kráčať. Nemáme vlastne nijakých vodcov, na ktorých keď sa pozrieme, mohli by sme povedať: “Tak toto je skvelý človek, za tým pôjdem. Toto je človek, ktorý je dobrý a ktorý má dobré srdce a ja ho budem nasledovať, budem robiť, ako on hovorí a môj život v tom prípade bude mať zmysel a budú sa v ňom diať dobré veci.” Dá sa povedať, že toto je taká všeobecná kríza. Nedeje sa to len v tomto národe. Je to rozšírené po celej Európe i v celej Amerike. Podpisuje sa na tom aj to, že sa nám stále rozpadajú rodiny. Časť problému je, že muži, ktorí by mali stáť na svojom mieste v spoločnosti, sa neujímajú svojej úlohy. Preto sa spoločnosť neuberá správnym spôsobom. Toto vyučovanie je istým spôsobom zamerané na mužov, ale to neznamená, že len muži to môžu počuť. Bude to povzbudením pre mužov, aby pochopili, aké je naše povolanie. Pretože sú určité konkrétne veci, ktoré by sme mali robiť, ale vlastne nevieme, ktoré sú to. Ako som povedal, toto nie je len pre mužov, ale je to dobré, aby sme to všetci počuli. Myslím, že Boh po celom svete otvára oči mnohým mužom a hovorí im o tomto zvláštnom povolaní, ktoré majú.
Prihovára sa k nim, že keď sa budú uberať životom, len ako sa im páči, bez nejakého zvláštneho zmyslu alebo podľa svojho plánu, že sa nič nezmení, nič nebude lepšie. A práve kvôli tomu, že my muži nerobíme, čo by sme mali robiť, je pre ženy ťažké nás rešpektovať. Ľahko vidia zlé a sebecké veci, ktoré muži robia a vytvoria si dojem, že muži sú hlúpi a sebeckí, že nedokážu urobiť nič, čo by stálo za to. A to, čo musíme dobre pochopiť je, že byť mužom, to nie je žiadny problém, to nie je nič hrozného, to je špeciálne povolanie. Situácia v spoločnosti, v ktorej sme, je dnes veľmi problematická. Toto je obraz o tej zlej skutočnosti. Pozrime sa na zločinnosť v spoločnosti. Kto pácha viac zločinov, muži či ženy? Odpoveď je: Muži. Prečo? Čo robia muži, keď robia, čo chcú a čo robia ženy, keď si robia, čo chcú? Muž zvyčajne pôjde von z domu, opije sa, bude fajčiť a pobije sa. Myslíte, že to budú robiť aj ženy? Je to v tom, že rozmýšľame rozličným spôsobom. A ide o to, že Boh do nás mužov a žien vložil špeciálne veci a keď ich používame zlým spôsobom, tak ich zničíme. Ženy, keď nemajú bázne Božej, keď sa nejakým spôsobom odviažu, tak potom budú robiť také veci, ktoré by muži zvyčajne nerobili. Takže sme rozdielni aj v tom, čo zlé robíme. Jedna zo súčasti vnútra muža – toho, ako ho Boh stvoril- je to, že má v sebe agresivitu. Je to jeho prirodzenosť, je to v ňom. A my si hovoríme, že agresivita je hrozné slovo. Mám 3 deti, dvoch chlapcov a jedno dievča a keď sa hrajú, je vidieť veľký rozdiel. Chlapci si nájdu paličky a predstierajú, že sú to pušky alebo meče a šermujú s nimi. Dievčatko má maličkú bábiku a hrá sa s ňou ako s bábätkom a oblieka sa. Stále si dáva iné šaty. Dokonca, keď si oblečie rozličné šaty, tak ináč kráča. A chlapci to nerobia.
Chlapci majú v sebe ďaleko viac agresivity. Napríklad hrajú často futbal. Takže ja to vidím tak, že Boh do mužov niečo vložil a to je taká prirodzená agresivita. Teraz, ale potrebujeme nájsť, čo je pozitívnou stránkou tohoto v nás. Lebo my vieme, že negatívna stránka tohoto je všade okolo nás. Vidíme, že je toho plná televízia a mne je naozaj ľúto, že väčšina tých praštených programov sem prichádza z Ameriky. To je naozaj dobrý odpad, že? Ja vám poviem, že my sme zvyčajne mali telku v skrini. A len občas sme ju vytiahli a pozerali sme video s deťmi. Niečo, čo bolo dobré, aby to tie deti videli. Ale mať televíziu len tak k dispozícii, že si ju zapneš, kedy chceš a pozerať sa, tak to je akoby mať taký košík a hodiť tam všetko, čo len chceš a nechať deti, nech si zoberú, čo len chcú. Mal som profesora, ktorý hovoril takú frázu, že nechránená myseľ je ako odpadkový kôš. Takže musíme byť opatrní v tom, čo naše deti sledujú, čo vidia. A to, čo vidíme v televízii, je množstvo takej škaredosti, mnoho nepekného. Ale musíme povedať aj to, že veľa z toho, čo vidíme, je naozaj skutočným obrazom spoločnosti. A povedali sme, že väčšina kriminality je spôsobovaná mužmi, nie ženami. To neznamená, že srdce muža je omnoho tmavšie, škaredšie než srdce ženy. To len znamená, že sa to prejavuje rozličným spôsobom. Ale je treba povedať, že 90% všetkých veľkých zločinov spôsobujú muži. Takmer 100% znásilnení je spôsobených mužmi.
Vlámania 95% muži, násilie v rodinách 91% a 94% vodičov pod vplyvom alkoholu sú muži. Toto sú štatistiky z americkej štúdie, ale myslím si, že to je podobné vo väčšine miest sveta. A je to práve o tej prirodzenej agresivite. A táto prirodzená agresivita bola vlastne zdeformovaná a nie je používaná takým spôsobom, ako si to Boh želá. Muži sa zvyčajne stávajú vojakmi, atlétmi a vedúcimi osobnosťami v spoločnosti. Ale to neznamená, že to môžu robiť iba muži. To, čo muža odlišuje, je schopnosť robiť tieto veci dobre. A to, čo odlišuje ženu je, že iné veci dokáže robiť dobre. To neznamená, že žena sa nemôže stať prezidentkou alebo vojačkou a že muž nemôže vymieňať plienky a uvariť obed. Ale takisto treba povedať, že muži sú vo svojej emocionalite ďaleko zraniteľnejší a možno ich viacej poškodiť. Neviem, či sa vám to zdá byť pravdou, či vám to znie ako fakt, ale ja sám pozorujem, že moja manželka je ďaleko schopnejšia stretávať sa stále s novými ľuďmi. Ja sa tak trochu tomu vyhýbam. Nevyjadruje to všetko, ale na tomto vyhlásení je čosi pravdy o tej zraniteľnosti emócií. A je pravdou o mužoch, že sú formovaní ďaleko viac svojim okolím, ľuďmi, s ktorými trávia čas. Tí majú na nás, na mužov veľký vplyv. Toto celé, čo tu vymenovávam, používam ako bázu, na základe ktorej teraz postavím to, čo poviem. Možno máte zmiešané pocity, ale treba to takto vysvetliť. Z Písma sa dozvedáme z knihy Prísloví, že národ bez vízie padá, že ľudia, ktorí nemajú víziu, sú nechránení, nevedia kam majú kráčať a tak zanikajú, pustnú. (Prís 29,18). V mladých ľuďoch a zvlášť v mladých mužoch je dnes mnoho zmätku. Zmätok sa v nich prejavuje v sociálnej, emocionálnej a duchovnej oblasti života. Myslím, že mladí muži nevedia, ako byť mužmi. Čo to vlastne znamená. V Anglicku sa hovorí, buď chlap. Ale skúste sa toho človeka opýtať, čo to znamená. Ako sa muž správa. Kto je ten správny chlap. Čo robí. Mal by byť vysoký a silný, mal by mať dobré svaly, hrať futbal, mať talent. Mal by to byť drsniak, dostatočne veľa fajčiť a piť viac ako ostatní. Hovoriť také dobré slangové slová, flirtovať alebo zvádzať ženy a keď si získa nejakú ženu, mal by byť v tomto vzťahu stále víťazom. Nikdy by nemal ukázať jemné stránky svojho vnútra. V práci by mal dosiahnuť určitý úspech a ísť aj cez mŕtvoly za svojim cieľom. Mal by šoférovať veľký jeep a mať vo vrecku veľa peňazí. Myslíte, že sú takí ľudia, čo v toto veria? Áno. Ale pravdou je, že by mladí muži mali mať nejaký vzor, ktorý by mohli nasledovať, za kým by mohli ísť. Ak to nie sú tie veci, ktoré sme teraz menovali, tak čo to vlastne je? Kde sú tie modely, ktoré by sme mohli kopírovať? Mali by byť v spoločnosti prítomné. Mali by byť v rodinách a takisto by ich malo byť vidieť aj v cirkvi. Ale situácia je taká, že tých vzorov niet takmer nikde alebo na mnohých miestach chýbajú.
Prečítam vám skutočný príbeh o mužovi, ktorý rozprával svojmu synovi, ako má byť mužom. Otec tomu chlapcovi povedal: „Buď chlap.“ Volal sa Samuel Rebon. Tento muž sa stal vplyvným politikom. Bolo to asi pred sto rokmi. Veľmi dlho sa udržal v parlamente. Vystriedalo sa niekoľko prezidentov a tento politik získal veľký vplyv. A keď sa tak pozeral spätne na svoj život, mal jednu skúsenosť, ktorá mala obrovský vplyv na jeho život. Vo východnej časti Texasu bola jedna veľmi pokojná, maličká železničná stanica. On tam bol so svojím otcom. Vtedy mal 18 rokov a otec ho vyprevádzal na vlak, pretože išiel študovať na univerzitu. Jeho otec bol robotník a ťažko pracoval celý život. Pochádzali z chudobnej a jednoduchej rodiny. Čakali na vlak. Chlapec mal v ruke šaty zviazané špagátom a nič nehovorili. Stáli tam ticho. Prišiel vlak a Samuel sa chystal, že nastúpi. A otec vložil synovi do rúk štós bankoviek. Bolo to 25 dolárov v roku 1900. Rozmýšľal som, koľko by to bolo dnes, asi tak 750 000 Sk. A bolo to ďaleko viac peňazí, ako si bol jeho otec schopný odložiť. Mal by si ich radšej schovať, šetriť ich. Tento fakt Samuela úžasne zasiahol, lebo on si nevedel predstaviť, odkiaľ jeho otec zobral toľko peňazí. A Samuel začal veľmi plakať, pretože pochopil ten kontrast, že žili vo veľkej chudobe a dostal také množstvo peňazí. A jeho otec bol veľmi čestný muž. Takže to bola obrovská obeť, ktorú mu otec dal. A povedal mu tri slová: “Sam, buď chlap!” Takže otec pre neho urobil naozaj veľkú vec. Dal mu obrovský poklad. Som si istý, že keď nastúpil do vlaku, tak stále premýšľal o tom, čo to znamená, byť chlapom. Možno, že by bolo lepšie, keby mu otec povedal, čo to presne znamená.
Pretože aj my poznáme mnoho mužov, ktorí veľa pracujú a donesú domov veľa peňazí. Ale ich synovia nevedia ako byť chlapmi, ako byť dobrým človekom. Mám priateľa, ktorého otec je pastorom. Miluje Boha, skutočne veľmi, ale keď ten môj priateľ rozmýšľa nad minulosťou, tak má v sebe veľa zranení. Nie je to horkosť ani hnev, ale možno taká zatvrdlivosť voči minulosti, že mnoho vecí by malo byť inak. Jeho otec ho mal veľmi rád, aj mu to povedal, ale takmer nikdy nebol doma. Vždy slúžil Božím ľuďom, navštevoval chorých, modlil sa s ľuďmi, ktorí mali problémy vo svojom manželstve, modlil sa za chorých, vysluhoval svadby i pohreby, ale nebol dosť doma so svojím synom. A toto v synovi spôsobovalo negatívne pocity voči cirkvi i voči Bohu. Takže toto sa môže diať aj v dobrých rodinách.
Existujú zas iné rodiny, kde má ich otec veľmi dobrého priateľa a ním je fľaša. Ten chlap väčšinu času pije. Takže, v niektorých rodinách muži robia toto: Matka sa stará o deti, umýva ich, oblieka, kŕmi, vodí do školy, večer ich dáva spať, kupuje im na Vianoce darčeky, upratuje dom, dáva pozor na peniaze, vychováva deti, hrá sa s nimi, oslavuje s nimi. Aj otec tam nejako je, ale v skutočnosti tam neexistuje. Toto Boha naozaj zarmucuje. Muži, ktorí žijú takýmto spôsobom, si vôbec neuvedomujú, čo všetko tým ničia. Nás mužov chce mať Boh na určitom mieste v spoločnosti, ktoré by sme mohli zaujať a viesť. Keď to nerobíme, všetko môže byť zničené. Niekedy sú v rodinách aj horšie situácie, kde existujú fyzické zneužitia alebo kde sa používajú škaredé slová. Niektoré z týchto vecí sa užívali v rodine, v ktorej som vyrastal. A takéto spomienky pretrvávajú vo vašej mysli a spôsobujú veľa zranení v našom srdci. Boli chvíle, kedy som chcel svojho otca zabiť. Zdalo sa mi, že by to bolo najlepšie riešenie na problém, ktorý sme mali. Samozrejme to bolo ešte predtým, ako som stretol Boha.
Po mojom obrátení a po roku evanjelizačného kurzu som registroval, že v mojom živote figuruje odpustenie. Bol som oslobodený z niektorých vecí, stratil som horkosť, začal som veľmi milovať Boha. Do môjho života vstúpil Duch Svätý s darmi, ktoré som predtým nikdy nepoznal a ja som nanovo ožil. Vtedy som povedal Bohu: “Bože, daj mi nový život. Chcem cestovať do iných krajín, stretať ľudí, ukazovať im Tvoju lásku, vidieť ako budú uzdravené ich srdcia i telá a viesť ich k tomu, aby Ti úplne odovzdali svoj život. A celý svet sa zmení.” Evanjelizačný kurz sa skončil a spýtal som sa Boha: “Čo ďalšie mám robiť?” Boh mi povedal: “Choď domov!” Ja som si však hovoril, že to je to najhoršie miesto, kam by som teraz mal ísť. Veď všetok vzrast, ktorý som zakúsil pri Bohu, sa stal práve vtedy, keď som odišiel z domu. Myslel som si: “Ale však doma mám len starých priateľov, s ktorými som robil len samé zlé veci. I rodinné záležitosti boli úplne o ničom.” Ale Boh mi povedal: “To je miesto, kam potrebuješ ísť. Choď domov.” A tak som išiel a bolo to presne tak nanič, ako som čakal. Ale bolo to miesto a čas, kedy som sa k Bohu dostal až tak blízko a hlboko, ako som sa len mohol dostať. Učil som sa žiť i kráčať s Bohom dokonca aj vtedy a na takých miestach, kde nebolo nikoho, kto by chcel žiť v súlade s Božím plánom. Medzi takými ľuďmi, ktorí sú tiež ako vy, to ide veľmi ľahko. Lebo na nejakom evanjelizačnom kurze vstanete, ráno idete na raňajky a stretnete 10 ľudí, ktorí čítajú Bibliu. A keď i vás nikdy nevidia čítať Bibliu, tak zrazu začnú tušiť, že niečo nie je v poriadku. Takže to je 100 % ľahšie žiť medzi takýmito ľuďmi. Ale Boh ma naučil, ako žiť ako kresťan, aj keď som bol sám. Keď som sa raz sám modlil, Boh mi povedal: “Teraz sa modli za svojho otca, lebo idem niečo urobiť.” Začal som sa modliť s takou vierou ako ešte nikdy. Išiel som za mamou a povedal som jej, že Boh teraz niečo urobí, že sa niečo stane. Boh mi ukázal, že keď otec sedí po večeroch pri telke a niečo popíja a mama vtedy ide niekam preč, že mám ostať s otcom doma. Pripadalo mi to o ničom, ale mal som to robiť. A po istom čase si otec musel všimnúť, že aj keď robí veci, ktoré sa druhým nepáčia, je tu niekto, kto ho stále má rád. A začal byť otvorený úplne novým spôsobom. Mal som v dome izbičku, kde som chodieval a tam som sa veľa modlil. Mame som povedal, že sa s otcom niečo zmení, ale ona tomu neverila. Keď sme sa spolu modlievali za otca, znelo to asi takto: “Prosíme ťa Bože, pomôž ockovi. Amen.” A v tom nebolo veľa viery. A tak, keď som to mame povedal, veľmi tomu neverila. Povedal som jej, že keď Boh dokázal stvoriť svet za sedem dní, môže zmeniť aj môjho otca. Tak som sa ďalej modlil. Raz bol deň, kedy som sa rozprával s otcom a naznačil som mu niečo o odvykacej kúre. Cítil som, že mu to mám povedať. Vedel som, že mi asi povie, že čo jemu chcem hovoriť, že nemá žiadny problém. Ale tento krát mi tak neodpovedal. Ale sa ma opýtal, či je to drahé a povedal mi, že by ho to zaujímalo. Spýtal som sa ho, kedy chce začať a on povedal: “Včera.” Takže Boh naozaj niečo konal. Išiel na ten odvykací program. Nezmenil sa za deň ani za mesiac, ale v srdci prekonal zmenu a po určitom čase bol oslobodený. A znovu začal chodiť do kostola a došlo až k tomu, že postupne odovzdal svoj život Bohu a začal žiť pre Boha. Viem, že každý deň číta Bibliu a každý deň sa modlí. Prežil veľkú zmenu. Ja som zistil, že mu dokážem odpustiť. Dnes máme veľmi dobrý vzťah. Chvála Bohu za túto vec.
Videli sme niekoľko pohľadov na to, ako môžeme my muži žiť negatívnym spôsobom. Teraz musím upozorniť ženy, aby nešli hneď s týmto poznaním za mužmi a hovorili im, čo majú robiť. Je to istý druh povzbudenia, ale zdá sa, že nefunguje. Možno preto, že my muži sme dosť pyšní na to, aby sme to prijali. Bol som na jednej svadbe a kazateľ hovoril zvlášť k ženám a zvlášť k mužom. Žene povedal, že Boh jej káže, aby rešpektovala svojho manžela a ženíchovi povedal, aby miloval svoju ženu. A to je samozrejme napísané v Písme. Ale prečo nám Boh povedal dve rozličné veci? Je to preto, že my muži sme ľahko náchylní k tomu, aby sme boli sebeckí a aby sme nemilovali svoje manželky. Máme ich milovať takým spôsobom, akým Ježiš miloval Cirkev – svoju nevestu a ako za ňu položil život. Je pre nás veľmi ľahké nemilovať tak, akoby sme mali milovať. A na druhej strane ženám je zase ľahké nerešpektovať svojich manželov. A často hovoria aj zle o svojich mužoch, zhadzujú ich a ponižujú. A toto spôsobuje, že sa muži od svojich žien odvracajú. Tým som chcel len povedať, že by nebolo vhodné utekať za mužmi na okolí a vysvetľovať im, čo by bolo najlepšie.
Skúste sa zamerať na to, že mať úctu voči manželovi, či otcovi je občas veľmi ťažké. Ale toto Boh chce a toto dokáže spôsobiť zmenu tam, kde je zmena potrebná. Toto je jeden z Božích príkazov. Má to určitý význam, že Boh povedal ženám a mužom práve toto. A dôvod je ten, že keby nám to Boh nepovedal, tak to zrejme robiť nebudeme. V Písme máme príklad o mužovi, ktorý si robil to, čo chcel a išiel svojou cestou v živote. Je to muž menom Šalamún. Bol to veľmi múdry muž a to bola jedna z jeho najdôležitejších vecí v živote. V jednom bode svojho života tak trochu zabudol na Boha. Povedal si, že sa pokúsi vyťažiť zo života len to najlepšie pre seba. Začal piť, zvádzať ženy a snažil sa získať múdrostí, koľko sa len dalo. A celý svoj život tomuto obetoval. Nakoniec si uvedomil, že je to všetko nanič. Nevidel žiadne ovocie života. A nakoniec povedal: “Pamätaj na svojho Stvoriteľa ešte v mladosti. Boj sa Boha a zachovávaj jeho príkazy, lebo Boh bude súdiť každý skrytý skutok, či už je dobrý alebo zlý.”
A teraz začneme hovoriť o tom, ako majú veci vyzerať. Sv. Pavol v 1Kor 13,11 hovorí: “Keď som bol ako dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, odvrátil som sa od detských vecí.” Existujú štyri princípy, ktoré nám môžu pomôcť, aby sme sa stali Božími mužmi. Toto môžete použiť pri modlitbách za mužov vo vašich rodinách, či v okolí. Na základe tohto sa môžeme modliť i za našu spoločnosť, za náš národ. Pretože toto, čo tu hovoríme, je potrebné na znovu vybudovanie národa. A práve tak, ako som veril, že Boh môže zmeniť môjho otca, tak verím, že Boh môže zmeniť aj národ. Takže, ktoré sú tie štyri princípy:
1. Muž, ktorý žije pre Boha, odmieta pasivitu.
2. Prijíma zodpovednosť.
3. S odvahou sa ujíma vedenia.
4. Očakáva odmenu. Vie sa spoľahnúť na to, že sa mu navráti to, v čo verí, v čo dúfa. A čaká viac, ako má dnes. Od budúcnosti očakáva viac, ako je teraz.
Odmietať pasivitu: V spoločnosti nevidíme, že by sme mohli pozitívnym spôsobom použiť agresivitu. Ani v Cirkvi takéto niečo nevidíme, ako využiť agresivitu dobrým spôsobom. V Písme je príbeh, ktorý popisuje túto pravdu, ktorú som teraz hovoril. Je to o mužovi a žene v záhrade Eden. Boh povedal mužovi niekoľko konkrétnych vecí, ktoré má konať: “Dávam ti všetko, čo mám, aby si si to vychutnal, aby si sa z toho radoval. A my budeme spolu kráčať, budeme mať pekný vzťah. Jediná vec, o ktorú ťa žiadam, je, aby si sa nedotýkal tohto jediného stromu.” Niečo také ako keď hovorím svojim deťom: “Nestrkajte ruky do zásuvky. Hrajte sa so všetkým, s čím len chcete, kreslite si, vyliezajte na všetko čo sa vám páči, ale jedinú vec nerobte, nestrkajte ruky do zásuvky.” A Boh im povedal: “Dohliadajte na záhradu, obrábajte ju. Pre teba ako muža mám vzácny dar. Tu máš ženu, ochraňuj ju a miluj ju.” A zrazu prichádza had a snaží sa ženu zmiasť. Ona tomu klamstvu, ktoré jej povedal, uverí a my muži máme tendenciu povedať, že je všetkému na vine. Ale ono to tak nie je. Raz som čítal o tomto zaujímavú štúdiu. Čo si myslíte, kde bol Adam, keď sa toto celé dialo? Čo robil Adam? V Písme sa hovorí, že Adam tam bol s ňou. Eva teda zobrala z toho ovocia, ochutnala a dala Adamovi.
Toto je prvý záznam o mužovi, ktorý ukazuje, že neurobil to, čo urobiť mal. Toto vyučovanie je pre nás mužov veľmi dôležité. Všetci muži máme také povolanie, ako mal Adam.
Neviem, prečo sa stalo to, čo sa stalo. Nevieme vysvetliť, prečo to Adam tak urobil. Vieme, že Boh dal človeku slobodu vybrať si. Keby im ju nedal, tak by vlastne nemali možnosť vybrať si aj zlú vec. Boh by potom nemohol prijímať lásku od stvorení, ktoré nemajú slobodu mu ju dávať alebo nedávať. Ako otec musím povedať, že jednou z najväčších radostí rodiča je, keď dieťa príde a úplne spontánne a slobodne mu vyjadruje lásku. Dáva mu ju, lebo ono chce. A presne toto Boh chcel a preto dal slobodu nám všetkým. Takže my muži máme to zvláštne povolanie, ako ho mal Adam. Je v troch bodoch:
1. Bola to Božia vôľa, aby poslúchol. Takže sa nemal dotýkať toho stromu.
2. Mám pre teba zvláštnu úlohu, aby si ju konal. To znamenalo pre Adama, že sa má starať o záhradu.
3. Máš milovať ženu.
Toto sú tri body toho povolania. A neskôr Ježiš dostal to isté povolanie. Ale Ježiš to uskutočnil tým najsprávnejším spôsobom. Urobil to tak, ako to mal urobiť Adam. Čo to znamená, nebyť pasívny? To, že muž prijíma zodpovednosť. Tá zodpovednosť sú tie tri body, ktoré sme vymenovali. Poslúchnuť, konať konkrétne dielo a milovať ženu. Častokrát v Písme vidíme rozkazy, nariadenia Božie, aby muž robil tie tri veci. Boh hovorí: “Miluj svoju manželku, vyučuj svoje deti a buď zodpovedný za to, ako vedieš svoju rodinu.” Toto sú tvoje zodpovednosti. Sú to ťažké zodpovednosti. V skutočnosti to nedokážeme bez Boha. Ale keď to začneme robiť týmto spôsobom, čakajú nás veľmi dobré veci. Takže, čo sa stalo, keď prišiel Ježiš a dostal tieto tri povolania, aby ich konal. Mal poslúchať Božiu vôľu, čo preňho znamenalo urobiť všetko, čo mu Boh povedal, že má urobiť a dokonca dať seba samého ako obeť. A Ježiš nikdy nezhrešil a nikdy nerobil to, čo mu Boh povedal, že nemá robiť. Neprekročil Božie nariadenie. Ježiš povedal: “Hľadím na Otca a robím, čo Otec robí. A toto je tá jediná vec, ktorú vôbec robím.” Takže bol poslušný, nasledoval Božiu vôľu, mal konkrétnu úlohu, ktorú mal robiť a to bolo kázanie Božieho kráľovstva a mal dávať najavo, že Božie kráľovstvo je blízko a to sa dialo tým, že uzdravoval ľudí a mal sa stať obeťou, ktorou zaplatí za všetky naše hriechy a mal milovať aj ženu – Cirkev. Ale v jednom momente, keď bol v záhrade Getsemani, tak hovoril: “Bože, neviem, či toto dokážem. Ale keď to chceš Ty, tak sa pokúsim.” Prišiel anjel a posilnil ho. Bola to veľmi ťažká vec, ale dokázal to s Božou pomocou. Takže toto je ten bod, prijatie zodpovednosti.
Ďalším princíp je viesť s odvahou. V 1Kor 11,3 sa hovorí, že Kristus je hlavou každého muža a muž je hlavou ženy. My muži sme boli stvorení na to, aby sme boli vodcami, aby sme viedli. Ale problém je to, že je veľmi ľahké nechať sa zviesť chvíľkovými pocitmi. Keď Ježiš chodil 40 dní po púšti, prišiel k nemu diabol a pokúšal ho. Je zaujímavé uvedomiť si, že diabol ho pokúšal jedlom. Povedal mu: “Zober si tie kamene, ktoré sú tam, premeň ich na chlieb, lebo si určite hladný.” Je zaujímavé uvedomiť si, že to pokušenie v záhrade Eden bolo to isté. Bolo to pokušenie jedlom, ovocím. Nečudoval by som sa, že keď ich zvádzal, boli hladní a preto im ponúkal niečo na jedenie. Neviem, možno je to tak. Nás mužov veľmi zvádza, urobiť to, čo nám v tej chvíli napadne. A to sa v nás môžu ozývať rozličné túžby alebo vášne. Môžem niekoho udrieť, lebo ma vytočil. Alebo zhrešiť, pretože sa teraz vo mne ozvala sexuálna vášeň. Môžem niečo ukradnúť, zobrať, čo mi nepatrí, kvôli svojej sebeckosti. Alebo urobiť niečo, čo sa mi zdá, že mi to prinesie slávu, alebo mi to dá meno, že ma budú ľudia obdivovať. Ale to, čo máme robiť, sú veci, ktoré majú vzdávať chválu Bohu. Ale ako sa má muž dostať z tých momentov, kedy jeho pocity hovoria, aby urobil to, čo robiť nemá. Cesta k tomu je disciplína. Učiť sa tomu odolať. V Rim 12,1-2, sa píše, že sa máme stále premieňať obnovou mysle. A to je určitý proces. Ale Boh nám aj sľubuje v 1Kor 10,13, že keď sa objaví hriech, ktorý nás pokúša, vždy nám dáva aj východisko, ako tomu uniknúť. Lebo Boh je verný. My si môžeme povedať, že to budem takto robiť, budem k tomu zodpovedný, ale nebude ma to baviť. Urobím to, ale nebude to dobré.
Ako sa teda máme ujať tej úlohy, ktorú máme robiť v rodine, či inde, tak aby sme to robili s radosťou? Vysvetlím to zábavným príbehom. Malý chlapec Kubko má veľmi rád všetky druhy autíčok – veľké i malé, pretože bývali blízko autoopravovne. Každý deň sa tam chodil pozerať, ako tí muži opravujú autá. A už vedel všetko o autách. Vedel, kde je chyba, keď sa auto pokazilo. Rozprával sa s mechanikmi o rôznych druhoch motorov a ako sa opravujú. Sníval, že raz bude závodným pretekárom. Občas ho nechali zalepovať duše, opravovať pneumatiky a dovolili mu aj, aby odskrutkoval kolesá, aby sa naučil opravovať defekt. Strávil tam veľa času. Raz išiel z mamou v aute a dostali defekt. Boli niekde v horách. Otec tam nebol. Bol pri nich iba malý braček. Snežilo a ostali odstavení pri ceste. Jeho mama nevedela, že sa každý deň hráva pri autoopravovni. A keď sa im toto stalo, nevedela, čo sa má robiť s takou vecou. Čo myslíte, čo urobil ten chlapec? On vedel, čo treba robiť. A vedel, že nikto im nepríde na pomoc. Takže on bol ten jediný, ktorý mohol vyriešiť tú situáciu. Vedel, ako môže opraviť ten defekt, lebo sa to už naučil. Bola to preňho hračka. Opravil to. Mama sa ho pýtala, ako to urobil. Potom pokračovali v jazde. Čo myslíte, ako sa cítil, keď išli znovu ďalej? Nafukoval sa od radosti. Bolo to správne, že sa tak cítil. Možno je to úsmevný príbeh, ale ukazuje niečo z nás mužov. Nemyslím tým to, že sme malí chlapci, ale to, čo je tam zobrazené, je, že my chceme viesť. Radi to robíme v situácii, kedy vieme, že my sme tí jediní, ktorí vtedy môžu niečo zmeniť, niečo zachrániť a zvlášť vtedy, keď viem, ako mám riešiť tú situáciu. Práve takto nás Boh stvoril. Je veľmi dôležité, aby sme sa naučili, ako sa ujať zodpovednosti. Jeden zo spôsobov, ako môžeme zachrániť spoločnosť, je, že vykročíme, postavíme sa a povieme svoje. Boh môže zmeniť spoločnosť, práve skrze nás, keď sa ním necháme viesť. Keď budeme akoby len sedieť v hľadisku, nič sa nezmení. Istým spôsobom máme schopnosť zachrániť naše rodiny, našu spoločnosť.
Ďalším princípom je očakávať väčšiu odmenu. Adamovi sa nechcelo čakať na väčšiu odmenu a pravdepodobne chcel dosiahnuť niečo, čo by získal hneď. Niekedy zabúdame na to, že v tomto príbehu, išlo o viac ako o toto ovocie. Poznať to z vety, ktorú im diabol povedal: „Budete ako Boh, keď to urobíte.“ Išlo tu o niečo viac a satan vedel, o čo. Veď bol kedysi stvorený ako najkrajší z anjelov a poverený úlohou vzdávania chvály Bohu. Bol prvý po Bohu, nazvaný – nositeľ svetla. Zrazu si povedal, že on bude Boh. A týmto vlastne pokúšal Adama a Evu. Zoberte si z ovocia, jedzte z neho a budete ako Boh. Už ho nebudete musieť poslúchať. Veľa ľudí berie tento príbeh za vymyslený. Berú ho ako rozprávku. A možno ani my, ktorí veríme, sa na túto skutočnosť nepozeráme v úplnom pohľade. Myslím si, že skôr, ako si vzali z ponúknutého ovocia, prebiehal v nich určitý boj a verím tomu, že dobre vedeli, čo robia. Nebol to len taký rýchly úskok diabla, kedy sa hneď všetko zničilo a hneď bol celý vesmír zasiahnutý hriechom. Myslím si, že keby to malo taký rýchly spád, Boh by nebol férový. Vo veršoch tejto udalosti je ďaleko viac skrytého vnútorného boja, ako v tých krátkych riadkoch čítame. Nebola to len taká rýchla diablova pasca a malá chybička Adama a Evy. Myslím si, že po vnútornom boji, ktorý prežívali, sa nakoniec rozhodli získať slávu Božiu pre seba. Niekedy aj my robíme také isté rozhodnutia. Povedzme, že by som mal takú možnosť v práci, že ak ma nikto nevidí, mám možnosť si zatelefonovať. A tak to využijem a budem volať známemu do Ameriky. A tým si ušetrím veľa peňazí zo svojej peňaženky. Takže urobím to rýchlo, keď to nikto nevidí. Mám možnosť výberu. Buď to urobím tak, ako to chcem ja teraz a získam tým nejaké dobro pre seba, alebo tomu odolám a zatelefonujem z domu a čestne si to zaplatím. A neskôr získam Božiu odmenu, pretože som konal spravodlivosť. Možno sa to nezdá byť ťažká skúška, ale v skutočnosti ňou je. Keď som bol mladší, zvyčajne som sa vydal skratkou. Urobil som, čo bolo v tej chvíli výhodné. A preto ma častokrát naháňala polícia. Keď som vošiel do obchodu, ukradol som si, čo sa mi zapáčilo. Bolo to pre mňa veľmi fajn, lebo som mal aj také veci, ktoré moji kamaráti nemali. Ale nemal som pokoj v srdci. Nakoniec to vo mne spôsobilo veľa bolestí a zranení. A hovoril som si, že radšej by som zomrel, pretože som si uvedomil, že za všetko, čo som urobil, by som si odsedel najmenej 5 – 10 rokov. A keď som si predstavil život v base, chcel som radšej zomrieť. Takže aj drobné, malé, zlé veci majú veľký význam. Sú malé, ale sú stále zlé.
A dnes je okolo nás množstvo pokušení. Všetko je lákavé a môžeme to mať okamžite. Napríklad instantná káva je dobrá káva, alebo sáčková polievka a ešte ušetrí čas. Máme aj mikrovlnú rúru. V televízii máme hneď tie najčerstvejšie správy, informácie na internete a teleshopping. Stačí len zavolať a máme, čo chceme. To je naozaj lepší život ako kedysi. Môžeme si ľahko požičiavať peniaze. Ideme do obchodu a zoberieme si tovar na splátky. Obchody sú otvorené 24 hodín denne. Ale toto všetko vytvára v nás určitý druh myslenia a niečo z tohto je už v našich srdciach a preto je to úspešné. Darí sa im predávať nám tento odpad, lebo my na to reagujeme. Preto sa to deje. Existuje množstvo instantných spôsobov, ako sa môžeme uspokojiť. A množstvo z tých vecí, ktoré som uviedol, neboli zlé veci. Ale samozrejme mnohé z nich sú veľmi zjavne zlé. Na internete je množstvo škaredých, špinavých vecí. Stačí rozhodnúť sa a máte ich doma. A 100 %, že toto je dnes pre nás pokušenie.
V televízii sa vám ponúkajú telefónne čísla na horúce linky, kde povediete krásny rozhovor, ale celé to bude o veciach, ktoré sa Bohu nepáčia. Ale, keď budeme čakať na veci, ktoré má pre nás pripravené Boh, čaká nás dobrá odmena. Všetky tieto rýchle veci nám dajú uspokojenie len na chvíľu a tak isto nás aj hriech robí iba na chvíľu spokojnými. Ale v skutočnosti v nás čosi koroduje. Začíname postupne vyzerať ako zhrdzavené auto. Takže povedzme si, čo nás vlastne čaká, aké sú tie Bohom pripravené veci, ktoré nás očakávajú. Budeme mať dobrú povesť. Ľudia si nás budú vážiť, pretože v nás uvidia dobré hodnoty a tak začnú o nás premýšľať dobrým spôsobom. Skrze nás budú vidieť Boha. V manželskom živote bude našou odmenou manželka, ktorá si nás bude vážiť a rešpektovať. Deti budú poslušné a budú viesť dobrý život, lebo my budeme žiť vyrovnaným, správnym spôsobom života a to sa odrazí na deťoch. Náš život im bude príkladom a oni budú milovať Boha aj ľudí a budú robiť dobré veci pre Božie kráľovstvo. A tak môžeme od Boha očakávať požehnanie v ďaleko širšom spektre, než si vôbec dokážeme predstaviť. Jedna z najväčších odmien, ktoré nás čakajú, je srdce plné pokoja a život plný radosti. To však neznamená, že nebudeme mať problémy.
V spoločnosti by sme radi videli tieto hodnoty: vernosť, ktorá je veľmi dôležitá, vodcov, ktorí slúžia druhým a prinášajú im dobro, láska k druhým ľuďom, pokora, čistota, čestnosť, sebadisciplína, snaha usilovať sa robiť veci čo najlepšie. Je aj biblický verš, ktorý to potvrdzuje, že vo svojom živote bežíme preteky, ktorý máme bežať zo všetkých síl – dosiahnuť cieľ. Ďalšou hodnotou je vytrvalosť. Máme sa modliť a urobiť všetko, čoho sme schopní, aby sme dokázali tieto veci vniesť do spoločnosti. Musíme začať od seba. Pre nás mužov je v tomto všetkom zvláštne povolanie. Tieto hodnoty môžeme vniesť do spoločnosti tým, že budeme voliť do vedúcich funkcií ľudí, ktorí povedú spoločnosť pre dobro ľudí a budú plniť Božiu vôľu. Predovšetkým my musíme začať žiť tak, ako chceme, ako by mala spoločnosť vyzerať. Veľkú časť z týchto vecí môžeme dosiahnuť modlitbou. Boh nás vypočuje a bude meniť náš národ. Radi by sme videli modely ľudí, ktorí dokážu robiť dobré veci pre spoločnosť. Mali by sme dávať do popredia ľudí, ktorí žijú s Bohom, aby boli známi a iní ich mohli nasledovať. Napríklad si predstavme národný hokejový tím, kde sú dvaja výborní športovci, ktorí nasledujú Boha a po každom góle sa prežehnajú. V Amerike je niekoľko atlétov, ktorí sa po každom výkone prežehnajú. Nemyslím si, že to musia robiť, ale ak žijú dobrým kresťanským životom a ním dávajú príklad ľuďom, je tento moment dôležitý. Môže zasiahnuť tých, ktorí to práve vidia. Iní sa im môžu smiať, ale môže to ovplyvniť veľa mladých ľudí. Je potrebné vytvárať i skupinky mužov, ktorí by sa navzájom povzbudzovali, podporovali a modlili jeden za druhého. Môžeme aj napísať do rádia, že chceme kresťanskú reláciu, kde by sa diskutovalo o téme, ktorá nás zaujíma. Môžeme napísať aj mená ľudí, ktorí by mali vystupovať v tejto relácii, aj akých kazateľov by sme chceli počuť. Ak chceme, aby sa naša spoločnosť zmenila, musíme pre to niečo robiť i my. Veľa veriacich ľudí v Amerike sa naučilo, že to, o čom tu hovoríme, má obrovskú hodnotu. A je úplne bežné, že ľudia píšu do rádií, televízie, aj do obchodných spoločností. Píšu, aké výrobky si nežiadajú a aké by zasa chceli.
A ľudia, ktorí pracujú pri tvorbe programov, alebo výrobcovia nejakých výrobkov musia na tieto protesty reagovať, pretože si uvedomia, že pri takom množstve kritiky by mohli prísť o obchody. My kresťania sa musíme ozývať, aby sa nám podarilo ovplyvniť médiá. Snažme sa zamestnať aj na vplyvných miestach, kde je veľa korupcie, kde môžeme veľa toho ovplyvniť. Je dosť ťažké vplývať na druhých práve tam, kde pracujeme.
Môj brat patrí do hnutia, ktoré sa volá dodržiavači sľubov. Je to veľké hnutie, ktoré založil jeden futbalový tréner a vyzval mužov, ktorí niečo sľúbili, aby to aj dodržali. Je to veľké kresťanské hnutie a má desiatky prívržencov. Je to len pre mužov. V televízií ich označujú ako sektu, ktorá je proti ženám. Ich cieľom je niečo iné. Brat hovorí, že na mítingoch, ktoré organizujú, je dobrá atmosféra a to, čo sa tam deje, je nádherné. Každý týždeň sa stretáva s malou skupinkou mužov, kde sa modlia, čítajú Bibliu, zdieľajú sa, pomáhajú si a hovoria aj o svojich slabostiach a problémoch. Toto spôsobuje ich rast v duchovnom živote. Ich ženy vydávajú o nich svedectvá typu: úplne sa zmenil, miluje ma ako nikdy predtým, je dobrý. A aj keď bol predtým veriaci a chodil do kostola, teraz je úplne iný. Takže sa môžeme modliť, aby začali také hnutia vznikať aj v našej krajine.
Svet nám tiež hovorí, ako by mal muž vyzerať. Častokrát sa musí kresťanský muž pohybujúci sa vo svete cítiť zle a v pomykove. Povie si, že pre mňa tu nie je miesto, veď ako sa mám ako kresťan uplatniť vo svete. Musím sa vlastne za to hanbiť. A teraz si to prehoďme. Aj svetský muž, so svetskými hodnotami, keď sa ocitne v cirkevnom svete, tak si zrazu uvedomí, že nevie, čo tam má robiť, ako sa tam má uplatniť, že je to nuda. Mali by sme vedieť nejako uplatniť tú agresivitu ako kresťania. Znie to možno čudne, ale je to fakt. Skúsme túto kvalitu uplatniť správnym spôsobom. Dôsledne milujme Boha. Pýtajme sa ho, ako to má vyzerať. V každej farnosti by mali vznikať skupinky, ktorých úlohou by bolo pracovať pre farnosť. Treba vytvárať mužské kluby, aby sa neschádzali v krčmách, ale aby rástli v spoločenstve. Modlime sa za to spolu, predložme tieto veci Bohu a volajme naňho, aby to zmenil. Lebo práve On to môže zmeniť. Toto je jedna časť povolania pre tento národ. Boh chce na Slovensku budovať rodiny a stvoriť nový obraz o tom, aký má byť muž. Aby sa v Poľsku sa hovorilo: „Videl si tých Slovákov? To bolo niečo. Deje sa tam nejaká zmena.“ Je to mojím snom a myslím si, že Boh chce túto zmenu. Takže spolupracujme s Bohom a on začne všetko meniť. Modlime sa za dobré modely vodcov a za ľudí, ktorí zosobňujú Kristove ideály v spoločnosti, aby to ľudia videli a nasledovali. Aby sa kresťania dostali do médií a priniesli do životov ľudí zdravé hodnoty, aby sa národ mohol stať kresťanským.
© Steve Kilbry
© Spoločenstvo Martindom
