Začnem vetou, ktorá znie smiešne, ale je v nej ukrytá hlboká myšlienka. „Božia prítomnosť je prítomná v prítomnosti.“ Vysvetlím za chvíľu. Boh je prítomný v tomto prítomnom okamihu. A v tomto okamihu je tu Boh prítomný so svojou milosťou, ktorú mi ponúka. A ak sa s Ním chcem a mám stretnúť, tak musím byť prítomný sám u seba. Potrebujem byť prítomný v prítomnosti. Keď som v tej prítomnosti schopný sa stretnúť s Bohom, vtedy v Božej prítomnosti nachádzam uzdravenie. Božia prítomnosť uzdravuje, ona je prítomná pre tú prítomnú situáciu a dotýka sa ma. Uzdravuje ma. Ježiš hovorí o Vode života. Jn 4,14: Ježiš hovorí so Samárskou ženou o vode: ”Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám ja, nebude smädný na veky. Voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vyvierajúcim k životu večnému.” Neskôr pri vystúpení o Slávnosti stánkov – Jn 7,37-38 – Ježiš zvolal: ”Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a pije, kto verí vo mňa, prúdy živej vody budú plynúť z jeho vnútra.” Ježiš nám ponúka túto Vodu života a On sám pre nás je tou vodou života. S touto vodou života, s vodou ktorá občerstvuje našu dušu, s ňou sa môžeme stretnúť ak sme v Božej prítomnosti, ak predstupujeme pred Božiu prítomnosť. Aké to bolo včera krásne, keď začalo pršať a vzduch sa ochladil a po veľmi dlhej dobe bola zem zavlažená. O čo krajšie je to, keď Ježiš zavlaží, občerství našu dušu. Teraz by sme sa na chvíľu modlili a skúsili si uvedomovať Božiu prítomnosť, ktorá je tu a v mojom srdci.
Ďakujeme Bože, že si prítomný v srdci každého z nás. Tvoja prítomnosť Pane, je pre nás Vodou života. Tvoja prítomnosť nás naplňuje a uzdravuje. Ďakujem ti Pane že si tu prítomný, nielen v Eucharistii, ale v každom z nás, že si prítomný v tejto chvíli. Amen.
Takže toto je ten ideálny stav, kedy Božia prítomnosť je tu stále a my sme v nej. Ale veľmi často to takto nie je, veľmi často z tejto prítomnosti utekáme. Potom sa nestretávame s Bohom, jeho milosť nás nejako nemôže ”zastihnúť”, pretože nie sme ”doma”. Nie sme v prítomnosti, sme niekde inde. Niekedy býva pre ľudí ťažké žiť v prítomnosti. Žiť prítomnosti znamená žiť so samým sebou takým, aký som. Znamená to niesť všetky svoje radosti, ale aj zranenia a nedokonalosti. Tieto veci sa snažíme zatlačiť alebo pred nimi utiecť.
Dva spôsoby akými môžeme pred nimi utiecť je útek do minulosti, alebo do budúcnosti. Môžem utiecť do minulosti a môžem žiť vo svete spomienok a hovoriť si aké to bolo krásne keď som ešte bol malý, keď som chodil do škôlky, do základnej školy, keď som býval u rodičov, keď som študoval na vysokej škole a mal som veľa času… Nechcem povedať, že je zlé spomínať na to čo bolo krásne, čo sme zažili, čo nás nejako obohatilo. To je dobré a nemáme zakázané spomínať. Ale nesmie sa z tohto spomínania stať útek, kedy pred boľavou prítomnosťou utekám do spomienok. Nežijem v súčasnosti, ale tam kde mi kedysi bolo dobre.
Utekanie do budúcnosti, to je vysnené utekanie pred prítomnosťou, ktorá môže byť ťažká a boľavá. Až doštudujem, až nebudem závislý na rodičoch, až budem mať svoj život, až budem zarábať, až si kúpim auto, až sa ožením, až budem v dôchodku… Nie je zase zlé plánovať a myslieť na budúcnosť, ale nemá sa nám to stať útekom pred prítomnosťou, pred tým čo teraz žijem a čo mám teraz riešiť. Božia prítomnosť, Božie volanie totiž zaznieva do mojej konkrétnej situácie. Božie volanie nezaznieva do minulosti alebo budúcnosti ale do toho, čo teraz žijem, čo teraz prežívam. Ak nie som doma, ak sa túlam v minulosti alebo v budúcnosti, tak sa veľmi ľahko môžem toho Božieho volania minúť. A ono ma chce viesť ďalej, chce ma uzdraviť, chce sa ma dotknúť.
To Božie volanie totiž zaznieva do mojej konkrétnej situácie, do toho, čo sa ma teraz konkrétne dotýka. Čo ma teraz odvádza od Pána, čo ma trápi, z čoho mám teraz radosť. Boh so svojou ponukou uzdravenia, so svojou milosťou je prítomný v prítomnosti. V prítomnom okamžiku. Boh je prítomný aj tam, kde ja pred sebou utekám. Boh je prítomný aj pre tú časť mojej osobnosti, s ktorou ja sa nechcem poznať. Boh je prítomný aj v tej trinástej komnate môjho srdca, kde nechcem nikoho pustiť, možno ani seba samého. Pre toto všetko je tu Boh prítomný v tomto okamihu.
Do tej mojej prítomnosti, nech už je akákoľvek, zaznieva Božie volanie; jeho základom je od Boha vyslovené “Áno”, v zmysle prijatia a lásky. Boh prijíma každého z nás v tom súčasnom okamihu práve takého aký je. Boh nepovie: Počkám až sa zmeníš a potom ti poviem Áno. Božie áno zaznieva do každej situácie môjho života, On pozná z každej situácie cestu a to ”áno” ma po nej chce viesť. To Božie volanie znie ku každému stvorenému človeku, ku každému z nás. My ho môžeme nájsť na mnohých miestach v Biblii. Keď čítame o tom ako Boh tvorí človeka, potom ako vyvoľuje Abraháma, celá cesta vyvoleného národa, vyvedenie z Egypta, obsadenie zeme a vlastne život Izraela v zasľúbenej zemi. To celé má taký priebeh, zaznieva Božie áno, ľud odpovedá a zase od toho odpadá. Potom Boh naň zase volá a ľudia majú šancu odpovedať a keď odpovedajú tak sa stretajú s Božou milosťou, s Božím vyslobodením. Pokračuje to aj v Novom Zákone. Je to dovŕšené Ježišom. 2Kor 1,19: Pavol hovorí: ”Veď Boží syn Ježiš Kristus nebol zároveň áno aj nie, ale v ňom je jasné áno.” v.20 (2Kor 1,20): ”On je ”áno” ku všetkému, čo Boh zasľúbil.” Ježiš Kristus je vlastne tým dokonalým dovŕšením Božieho ”áno”. Je naplnením všetkých Božích prísľubov. Prišiel, aby sa nám vydal. To bolo to posledné a najdokonalejšie ”Áno” akým sa Boh k nám priznal.
Teraz mi na to môžete povedať, že ste sa vo svojom živote nestretli len s ”áno”, s prijatím, ale že je nám častokrát hovorené ”nie”. Hovoria nám to druhí alebo my sami sa neprijímame. Máme trebárs skúsenosti od ľudí okolo nás, ktorí si povedia ”áno” vo sviatosti manželskej a potom sa rozvedú. Zažili sme, že sme s niekým nadviazali hlboké priateľstvo, tiež to bola určitá forma vyslovenia áno a toto priateľstvo sa rozsypalo. Zase prišlo nie. Alebo máme manželov, ktorí ešte stále žijú spolu, ale ten ich vzťah sa stal len formálnym. To áno, to odovzdanie sa je už úplne formálne, je to akoby forma nie. Môžeme sa v našej spoločnosti stretnúť nielen s odmietaním nejakého človeka, ale celej skupiny ľudí. Odmietanie Rómov, konzervatívcov, progresivistov. My sami prežívame odmietanie a my sami odmietame. Druhých, i seba samého. Toto je naša ľudská skúsenosť. Takto to ale nie je s Bohom. I keď je to pre nás možno nepochopiteľné, Boh je len ”áno”. Boh nie je žiadne odmietanie, Boh je ten, ktorý prijíma na sto percent. 2Tim 2,13: ”Ak sme neverní, on zostáva verný, pretože nemôže zaprieť sám seba.” Boh je dokonalé a úplne ”áno” a i keď my mu hovoríme nie, keď ho odmietame, On nám to akoby nemôže oplatiť. On je verný tomu, že sa rozhodol nás milovať. Úplne a dokonale a tak aj keď my sme neverní, On zostáva verný… To áno najdokonalejšie zaznieva v Kristovi. Skrze Krista sme oslobodení od našej nevernosti, od toho hovorenia nie, od odmietania. Ježišove ”áno” voči Otcovi a voči nám bolo silnejšie. Jeho áno zrušilo všetky naše nie, naše odmietania, skrze vieru v Neho sú zrušené.
Ježiš v Mt 28,20 hovorí: ”Som s vami až do konca vekov”. Boh nás nikdy neopustí bude nás milovať navždy. Vždy keď sú nám odpustené hriechy zakúšame áno – vo sviatosti zmierenia. To ako nás nesmierne Boh miluje, ako hlboko sa dotýka našich sŕdc. Odpúšťa všetky naše neprávosti, všetky tie naše ´nie´, ktoré mu odovzdáme od nás odhadzuje preč. Napravuje náš vzťah, môže byť zase ´áno´- voči Bohu, voči mne a mne samotnému. O tom teológovia nevedú žiadne spory, že by nás Boh nemal rád, ale pre väčšinu z nás je to nepochopiteľné. To že nás miluje takých, akí sme, že si vôbec nepotrebujeme Jeho lásku zaslúžiť. Že spása je dar – aj keď budem chodiť každý deň na omšu, mnoho sa modliť a robiť neviem čo, tak si to nemôžem zaslúžiť. Je to dar ktorý dostanem zadarmo a nemôžem ho kúpiť za nič.
Dalo by sa povedať, že Boh na rozdiel od nás je realista. My sme takí rojkovia, že chceme aby druhí ľudia boli lepší a robíme si o nich skreslené predstavy. On nás vidí takých aký sme a napriek tomu nás berie, záleží mu na našom áno a nie nám odpúšťa. Pochopíme to možno takto: Keď dvaja ľudia uzatvárajú manželstvo, tak oni dvaja voči sebe hovoria áno, odovzdávajú sa sebe navzájom. A či už spolu chodia dlho alebo len chvíľu, tak sa nemôžu poznať dokonalo. I keď sa poznajú niekoľko rokov a vedia o svojich prednostiach a záporných vlastnostiach, nikdy sa nemôžu poznať dokonale a nemôžu vidieť, čo im budúcnosť prinesie. Oni sa odovzdávajú sebe navzájom a to má pretrvať až do smrti.
Ja nemôžem vedieť či moju ženu neprejde auto a nebude pripútaná na vozík a budem sa musieť o ňu celý život starať. Manželka nemôže vedieť, či sa jej muž nestane alkoholikom a jej život s ním bude ťažký. Ale toto všetko a ešte iné možnosti sú v tom áno, v tom odovzdaní ukryté. Hovoria si ´áno´ a hovoria si ´dávam sa ti, odhliadnuc od toho čo bude, chcem sa ti dávať navždy.´ Toto sa majú manželia snažiť napĺňať. To robí v dokonalosti Boh, ktorý voči nám hovorí áno, prijíma nás takých akí sme.
V Starom zákone je častokrát Boh zobrazovaný ako ženích, ženích, ktorý sa uchádza o vyvolený ľud, o svoju nevestu. Často to môžeme čítať u prorokov. Prorok Oz 2,21-22: ”Zasnúbim si ťa naveky, zasnúbim si ťa spravodlivosťou a právom, milosrdnosťou a zľutovaním, zasnúbim si ťa vernosťou a spoznáš Hospodina.” Boh je ten kto sa chce zasnúbiť s každým z nás. Boh je ako taký ”bláznivý” ženích, ktorý to svoje áno hovorí voči nám i keď my ho ešte povedať nechceme. My ho nie sme schopní povedať, hovoríme ho nedokonale. To Božie áno napriek tomu znie a nie ako nejaký nátlak, nejaká forma nútenia do manželstva s Bohom, ale zaznieva ako neochvejná istota Božieho prijatia mňa takého, aký som. Príklad rodičov a ich detí ktoré sa z dobrej cesty obrátia na nejakú zlú. Tí rodičia ich stále milujú i keď ich deti robia zlé veci, či sú zlodeji násilníci, pre nich sú to stále ich deti, ktorým dali život, ktoré milujú. Svätá Monika a svätý Augustín. I keď bol Augustín ďaleko od Boha, svätá Monika ho stále milovala a stále sa zaňho modlila, ona ho milovala a prijímala takého aký bol. Podľa tradície to bola práve táto jej modlitba, ktorá ho priviedla k obráteniu. Takisto Boh miluje nás, lebo sme jeho deti i keď ideme od Neho, hoci nesmerujeme k Nemu, on nás miluje.
Zase sa pomodlíme:
Pane pozývam ťa k sebe a dávam Ti právo vstúpiť do všetkých oblastí môjho života, o ktorých nechcem vedieť, ktoré schovávam i pred sebou samým. Amen.
Tri otázky, ktoré sa viažu k tomu áno.
1. Mám ťažkosti prijať Božie áno ku mne? Aké?
2. Vidím Božie áno ku mne ako veľké tajomstvo Jeho lásky?
3. Ako a čím chcem odpovedať na Božie áno voči mne?
Chvíľu budem hovoriť o dvoch prostriedkoch ako sa môžem stretávať s Božou prítomnosťou.
Prvý je tichosť – v zmysle toho ako to hovorí Ježiš v Blahoslavenstvách. Mt 5,5: ”Blahoslavení tichí, lebo oni dostanú za dedičstvo zem.” Prostriedok stretnutia s Bohom v jeho prítomnosti je mlčanie, ale nie pretože nemám čo by som povedal, alebo preto že nechcem hovoriť, ale je to tichosť srdca ako moje otvorenie sa voči Bohu. Mlčím, som tichý pred Pánom, aby som mohol počuť Jeho Áno. Keď rozprávam, keď mám plné ústa modlitieb, tak to som ja, kto stále hovorí voči Bohu. V tichosti, v mlčaní môžem počuť Božie áno. Keď mlčím tak zotrvávam v Božej prítomnosti, keď mlčím tak počujem.
Pekná knižka o mlčaní od Anselma Gruna. Hovorí o starých mníchoch ktorí si dávali mlčanie nie ako pôst, ale ako prostriedok stretnutia sa s Pánom. Oni tam rozlišujú rôzne druhy modlitby a vidia to mlčanie ako dovŕšenie modlitby. Keď už nepotrebujem ani slová, ale stretávam sa s Pánom. Pár citátov. Mt 11,29: ”Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorného srdca.” Ž 62,2-3: ”Len v Bohu sa stíši duša moja len od neho vzíde mi spása.” List sv. Jak 1,21: ”Odstráňte všetku špinu a množstvo zloby”, v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.”
Ďalší prostriedok je adorácia, klaňanie sa. Dovŕšenie stretnutia sa s Pánom. Pozerám vtedy na Boha a zabúdam na seba. Padnutie pred Pána, padnem pred Neho taký aký som, so všetkým čo je vo mne, padnem pred Ním, pozerám na Neho čakám na Neho. Adorácia pochádza z latinského ´adorátio´ a znamená to pobozkanie ruky alebo poslanie pobozkania ruky na diaľku, ako symbol úcty. Keď niekto chcel niekomu vyjadriť úctu a on bol ďaleko tak mu ako keby poslal pobozkanie ruky.
Pôvodný význam toho slova, vyjadrenie úcty Ježišovi. Pri Eucharistická adorácii, hľadíme na Ježišove telo a stáva sa nám to oknom do nášho života. My vlastne v pozeraní do Ježiša nachádzame sami seba, stretávam sa s Ježišom a zároveň so sebou samým.
S adoráciou súvisí aj úcta k Ježišovmu srdcu, k srdcu, ktoré bolo citlivé na bolesť a ktoré bolo zraniteľné. Ktoré chcelo byť zraniteľné, aby nás skrze bolesť Ježiš vykúpil. My môžeme svoje srdce zatvrdiť a môže sa z nás stať taký tvrďas, ktorého sa nič nedotkne, ktorého nič nebolí. Ježišove srdce je iné, je citlivé na bolesť, na bolesti našich sŕdc a my keď svoje bolesti otvoríme, On ich uzdravuje. My adorujeme Ježišove telo, ktoré je vystavené v monštrancii a máme sa tým sami stávať monštranciou. Ježiš je prítomný v každom z nás a má to byť na nás vidieť a každý z nás má byť monštranciou, ktorá prináša Ježiša.
Sebaprijatie
Teraz sa dostávame k časti ktorá nadväzuje na Božie áno ku mne a nazvem ju ”Moje áno ku mne”, jedným slovom sebaprijatie. Jn 8,32: ”Pravda vás oslobodí.” S tou pravdou, s Bohom sa stretávam v prítomnosti. Boh je ten ktorý voči mne hovorí áno a ktorý mi ponúka uzdravenie. Hovorili sme, že sa vo svojom živote nestretávame len s tým ´áno´ ale aj s neprijatím od iných ľudí. Prežívame to, že je voči nám hovorené ´nie´ všetkými spôsobmi a dôsledkom toho je, že my sami si hovoríme nie, my sami sa nemáme radi, že sa nenávidíme, že nemáme radi seba, svoje telo, nejakú svoju vlastnosť… Vo svojom živote máme veľa vecí, ktoré môžeme zmeniť a máme veľa vecí ktoré zmeniť nemôžeme, ktoré potrebujeme prijať. U tých nezmeniteľných by som ešte rozlišoval tie veci samé o sebe a potom naše reakcie na zranenia, ktoré boli spôsobené tým, že sa nám tieto veci stali, alebo že sa nám za ne niekto vysmieval.
Potrebujeme rozlišovať to, čo zmeniť nemôžeme, nejakú vec z minulosti, ale od tohto potrebujeme odlíšiť to, čo sme si na základe zranenia z tejto veci vybudovali. Potrebujeme od tej nezmeniteľnej veci odlíšiť povery, ktoré z toho povstali. Ak sa mi v mladosti niekto smial a hovorili mi v škole ´slon´, pretože mám dlhý nos, tak nezmeniteľné je to, že ho mám taký, ale zmeniteľné je to, čo som si z toho mohol vybudovať.
Mohol som si z toho vybudovať, že som celý na nič, že som celý škaredý, že nič nedokážem, že ma nikto nemôže mať rád a podobne. A to všetko môže byť len reakcia na to, čo o mne hovorili, ako sa mi vysmievali. To, že mám dlhý nos nezmením, ale môžem zmeniť to, čo som si na základe zraňovania výsmechu s tým veľkým nosom spojil. To zmeniť môžem. Každý z nás vo svojom živote zažil nejaké zranenie od druhých. Niekedy vidíme, že je to zranenie od toho a toho človeka, ale niekedy sa stretávame s udalosťami či situáciami, ktoré nás zraňujú a akosi to nejde povedať konkrétne ten a ten je na vine. Sú to udalosti, kde tú vinu druhých ľudí nemôžeme rozoznať. Potom sa ešte samozrejme stretávame s vlastnými chybami, s vlastnými prehreškami, s vlastným hriechom a vlastnou vinou. Že my sami neprijímame druhých, že my sami sme tí, ktorí sa nejako prehrešujú voči druhým.
Na základe tohto všetkého môžem vo svojom živote mať bolesť a smútok, zlobu, agresiu voči tomu, čo sa stalo, voči ľuďom, ktorí mi to spôsobili reagujem tak, že obviňujem. Môže to byť aj voči Bohu. Ak nie som schopný rozoznať niekoho vinu, tak sa to častokrát obráti voči Bohu. Zvlášť ak neviem rozoznať niečiu vinu, tak sa nám to ľahko obráti proti Bohu. ”Prečo si dopustil, že bola vojna…, že mi umrela matka…, že som chorý…” A s tou bolesťou, smútkom, zlobou, agresivitou potrebujem niečo robiť, potrebujem ju nejako liečiť, uzdraviť. Cesta asi nie je v tom keď prídu ku mne nejakí svätí ľudia a začnú mi rozprávať, ´to už tak je, musíš to prijať, to prichádza od Pána, musíš to tak brať… Musíš niesť svoj kríž, musíš ho vziať… ´ Človeka to naštve. Samozrejme potrebujeme to niekedy prijať a niesť ťažké veci, ale tieto lacné útechy častokrát vedú k potlačeniu hnevu smútku a nie k jeho vyriešeniu, daniu preč.
Druhou reakciou na to, že neprijímam sám seba je to, čomu sa odborne psychologicky hovorí ”vytesňovanie”, že vytláčam niečo zo svojho vedomia. Nechcem sa na to pamätať, chcem na to zabudnúť, žijem si a tvárim sa akoby sa to nikdy nestalo. Akoby to nikdy nebolo, akoby ten človek nikdy nebol. Väčšinu času sa mi to darí, človek je ako pštros, ktorý strká hlavu do piesku. Pred realitou pred zraneniami pred bolesťou.
Zmienim ešte jednu reakciu: Útek. Pred sebou, pred neprijatím seba samého môžem utekať. Do minulosti, do budúcnosti ako sme už hovorili, ale ešte mnohými inými spôsobmi. Môžem utekať do alkoholu, do drog, do sexu, do pornografie, môžem utekať do horúčkovitej činnosti, môžem utekať do spánku, snažiť sa všetko zaspať, alebo do jedla – chcieť to všetko ”zajesť”. Môžem utiecť do nejakej životnej situácie či stavu – do manželstva alebo do kláštora, do seminára, do vzťahov… Všetky veci sa mi môžu stať útekom, keď ich k tomu použijem. Keď ich používam nie v Božom poriadku, ale k tomu aby som v sebe potlačil bolesť, nie aby som to vyriešil, ale aby som pred ňou utiekol.
Cez to všetko v každom z nás, v našej duši je veľká túžba po tom, aby sme boli sami sebou, tým, kým nás Boh stvoril. Je v nás veľká túžba aby sme tak, ako k nám zaznieva to Božie ”áno”, aj my mohli sebe povedať ´áno´, aby sme sa mohli prijať. Aby sme mohli byť sami sebou. Potrebujeme sa vidieť Božími očami, preto je na prvom mieste, aby sme nechali Božie áno zaznievať do nášho života a potom ho povieme aj sebe. Ja sa potrebujem otvárať Duchu Božiemu. Duch Boží ma uvádza do pravdy. Ježiš povedal: ´pravda vás oslobodí´.
Duch Boží ma uvádza do pravdy a v nej som schopný povedať áno. Potrebujem prijať sám seba, svoju minulosť, všetky viny, ktoré v sebe nesiem, všetko sklamanie. Ale ja to nemám prijať preto, aby som sa odsudzoval, aby to potvrdilo len môj pocit o tom aký som hrozný, aby som sa len uistil, že som stratený prípad, aby to zvýšilo moju nelásku voči mne. Alebo dať mi ešte väčší pocit viny z toho, čo som urobil, ako som sa previnil proti druhým ľuďom. Mám to všetko prijať preto, aby som mohol byť od toho oslobodený. Boh mi ponúka uzdravenie, On má pre mňa slová odpustenia. On pre mňa zrealizoval vyslobodenie skrze Ježiša Krista. Môžem byť vyslobodený zo svojej viny, zo svojej nelásky, zo svojej nenávisti voči sebe. Boh mi totiž v Ježišovi odpustil všetky moje viny, sklamania. Všetky moje zranenia sú v Ježišovi Kristovi uzdravené. Keď mi Boh odpustil skrze Ježiša, keď mi dáva skrze Neho uzdravenie, je môžem odpustiť sám sebe, môžem prijať Božie uzdravenie. Keď som si vedomý Božieho áno, ktoré znie voči mne, tak môžem na základe toho povedať aj ja áno sebe. Boh je môj Stvoriteľ, jeho áno je tým prvotným, ktoré zaznieva od Stvoriteľa ku stvorenému. A na základe toho aj ja môžem povedať áno voči sebe.
Boh je realista, pozná ma takého aký som, a napriek tomu ma prijíma a vyslobodzuje z mojej minulosti. Zo všetkých mojich prehier, hriechov, vín, zo všetkých útekov. On je ten, ktorý ma vyslobodzuje z minulosti a otvára mi cestu do budúcnosti. Ak som schopný stretnúť sa s Bohom v prítomnosti, prijať jeho áno a povedať áno sebe, tak som tým uzdravovaný a otvára sa mi cesta ďalej. Môžem nasledovať Božie volanie. Ono nezaznie len raz, ale zaznieva celým životom a celým životom niekam vedie. A keď naňho odpovedám, tak ho môžem nasledovať, môžem ísť za ním ďalej, do budúcnosti.
Ef 3,20: ”Tomu, kto pôsobením svojej moci medzi nami môže učiniť, omnoho viac než za čo prosíme a čo si dokážeme predstaviť, jemu samému buď sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov amen.” Niekedy máme tendenciu Boha obmedzovať. Hovoríme si, ´na toto nestačíš. S tým už nikto nič neurobí, ani Pán Boh.´ Ale aj tak všetky moje zranenia a všetky moje previnenia voči druhým, môžu byť uzdravené Tým, ktorý zmôže ďaleko viac než prosíme a vieme si predstaviť. To čo potrebujeme robiť je, že potrebujeme naňho hľadieť a prijímať Jeho ”áno”. A čím viac prijímame Jeho áno voči nám, tým viac sme schopní hovoriť naše áno voči sebe.
Ž 34,6: ”Kto naňho budú hľadieť, rozžiaria sa.” Keď budú naše oči, my celí pozerať na Pána,
môžeme zakúsiť vyslobodenie, prijatie. Mám rád verš z proroka Jeremiáša, ktorý mi Pán dal keď som bojoval s tým aby som prijal sám seba. Jer 15,19: ”Ak sa obrátiš, vrátim ťa k sebe.” To ´k sebe´ sa dá vyložiť dvoma spôsobmi. Môže to znamenať, že ma vráti k sebe samému – Boh. Že keď sa obrátim, vrátim sa do prítomnosti, tak som schopný prijímať to Božie áno, Jeho volanie. A dá sa to chápať aj tak, že ma vráti ku mne samému. Myslím si, že tieto dva výklady sú rovnocenné, lebo spolu súvisia. Keď sa vrátim k Bohu tak sa vraciam sám k sebe. Pretože Boh je môj Stvoriteľ, On ma stvoril takého aký som a čím viac sa vraciam k svojmu Stvoriteľovi, čím viac prijímam Jeho áno voči môjmu životu, tým viac nachádzam sám seba a svoje áno voči sebe. A tak keď sa vraciam k Bohu, vraciam sa sám k sebe. Dá sa to obrátiť, že čím viac sa stávam sám sebou, tým viac sa dostávam k Bohu.
Keď žijeme niekde spoločne, je to príležitosť, aby sme si navzájom boli sprostredkovateľmi toho Božieho áno. Aby sme my boli tými, ktorí sa navzájom prijímajú takí akí sú, aby sme si v tomto poslúžili, aby sme boli nástrojmi Božími pre tých, ktorí sú medzi nami. Aby sme boli nástrojmi prijatia ich samých, aby sme boli nástrojmi, ktoré budú prinášať Božiu lásku, Božie prijatie voči bratom a sestrám okolo nás. To samozrejme nemusí byť ľahké, ak budeme občas po sebe šliapať lebo je nás veľa, a budeme sa rozčuľovať – ale to nevadí, dôležité je aby sme v tom neostali, aby v nás neostala len tá zloba a naštvanosť, ale aby sme sa to snažili vyriešiť. A skrze to vyriešenie sa dostaneme k sebe bližšie ako spoločenstvo, bližšie k sebe samému a tým pádom aj bližšie k Bohu. Buďme tými, ktorí si budú navzájom hovoriť áno, to áno môže mať tisíc foriem.
Hovorme si áno a buďme tými, ktorí to zároveň budú prijímať a nie od seba odhadzovať, že pre nás žiadne áno nie je. Buďme Božími služobníkmi, ktorí si toto Božie áno sprostredkúvajú. My sa totiž môžeme meniť len keď sme v ovzduší lásky, keď sme milovaní. Občas niekto vstupuje do manželstva s tým, že síce sa im to ešte nepodarilo, ale že si potom toho partnera prerobia… Myslí si, že keď už budú žiť spolu dosť dlho, že si toho partnera nejako vychovajú, aby bol taký ako ho chce mať. Toto je lož, ktorá je úplne falošná a nikdy nefunguje. Toho druhého nemôžem zmeniť tým, že si ho nejako vychovám. Ten druhý sa premení sám, keď cíti, že je prijímaný, že je v ovzduší lásky a že je voči nemu vyslovované áno. Keď prijímam svojho partnera takého aký je, tak on je schopný sa meniť. Keď mu hovorím, že by mal robiť to a to, tak sa mi to nepodarí. Môže sa mi to podariť, ale potom je to robot, ktorým ja manipulujem. Nie je to vzťah dvoch ľudí, ktorí sa milujú. Je to často v manželstve, ale platí to aj pre priateľov, pre život v komunite – všímať si druhých a nie ich k niečomu tlačiť.
Slovo ´byť´, ´existovať´ sa povie v latinčine ´existére´ a pôvodne to znamená sedieť alebo stáť mimo (zvonku) svojho vnútra. Páči sa mi to, lebo je tu práve súvislosť s prijatím seba samého, s tým vyslovením áno voči sebe. Dokiaľ som sa neprijal, dokiaľ neviem kým som vo vnútri seba, tak nemôžem vyjsť von, pretože sa stále ešte hľadám. Ale keď viem kto som, keď som sa našiel vo svojom vnútri, tak môžem vyjsť von, môžem sedieť alebo stáť mimo svojho vnútra a môžem sa tam stretnúť s ostatnými ľuďmi. Ak som dokázal povedať áno voči sebe, môžem vyjsť zo seba a môžem to ´áno´ hovoriť druhým ľuďom. To áno hovoríme celý život a dostávame sa viac a viac do hĺbky. A to platí aj o prijímaní Božieho áno. Je to proces ktorý trvá celý život a prehlbuje sa.
Nakoniec tri otázky:
1. K čomu vo svojom živote alebo v jeho minulosti nie som schopný povedať áno? Čo som neprijal?
2. V ktorej oblasti som naposledy dokázal povedať plnšie áno voči sebe, čo som prijal?
3. Aké sú moje obľúbené úteky?
Teraz môžete ísť do kostola, alebo kamkoľvek, kde sa vám bude dobre premýšľať nad týmito otázkami. Večer bude v kostole adorácia. Bude tichá a bude jednak na to, aby sme boli schopní počuť to Božie áno, aby sme mohli naňho odpovedať v takom novom uvedomení si vecí, každý podľa seba vo svojom srdci. Aby sme pod novým uvedomením si Božieho áno voči mne boli schopní povedať to áno voči sebe samému. Pri adorácii budeme môcť ísť tesne pred vystavenú sviatosť a tesne pred ňou si kľaknúť a stretnúť sa s Ježišom akoby tvárou v tvár a dať mu so svojho srdca čo chcem. Ja mám s tým krásnu skúsenosť.
© Prednášal Jindřich Fencl. Prednáška odznela na seminári ”Služba vedenia” vo Frýdku-Místku 8. – 21. 8. 1994.
© Spoločenstvo Martindom
