1. téma

Krátke nadviazanie na to, o čom sme hovorili naposledy: a to o posvätení charakteru kresťana po tom, ako uveril v Pána. Neskôr bol taký úvod do témy o Božom vedení. Niekoľko najbližších stretnutí budeme hovoriť o tom, ako nás Pán vedie svojím Duchom, čo to znamená a ako to konkrétne vyzerá v kresťanovom živote. Začneme teda hovoriť z trochu širšej perspektívy a potom sa na Božie vedenie, jeho konkrétne prejavy zameriame detailnejšie. Je veľmi dôležité, aby sme dobre porozumeli, ako nás Pán chce viesť a na druhej strane, ako nás viesť nechce.

Hovorili sme teda, že posvätenie je proces, ktorý v nás nastáva od chvíle uverenia v Pána. Že čas od chvíle kedy sme uverili, až po moment, kedy sa objavíme pred Božou tvárou nie je žiadne prázdne vákuum, naplnené spokojnosťou s tým, že sme zachránení, ale je to čas premeny nášho charakteru. Ale premeny do čoho? Ako to má vyzerať?

Keď sa pri čítaní Písma usilujeme dozvedieť niečo o Bohu, do popredia nám vystúpia najmä tieto dve veci: že Boh je absolútne iný, než je čokoľvek stvorené, iný než čokoľvek si len vieme predstaviť. Vieme, že je osobou, ale nevieme to vyjadriť dostatočne verne, spôsobmi a formami, ktoré by ho naozaj popisovali. Tou druhou vecou je to, že absolútne čistý. Boh je morálne absolútne bezúhonný. V knihe Job 15,15 je poznamenané, že aj nebesia sú pred ním nečisté. Sú poškvrnené hriechom človeka. A predsa - práve túto svoju vlastnosť, ktorá ho od nás najviac oddeľuje nám chce dať. On chce aby sme mu boli podobní - a to svätosťou. “Buďte dokonalí, ako je dokonalý Váš otec nebeský” (Mt 5,48); “Buďte svätí, lebo ja som svätý, hovorí Pán” (1Pt 1,16), je napísané v Božom slove. “A to je Božia vôľa - vaše posvätenie” - 1Sol 4,3. Toto sa nedá oddiskutovať. Pre kresťana svätosť nie je predmet voliteľný, ale predmet hlavný - nemožno si ho vybrať. Keď sme sa obrátili, ocitli sme sa v procese, ktorý smeruje k tomu, že budeme - svätí. Na to je nám daný Duch Svätý, ktorý má túto zmenu v nás doviesť do zdarného konca. My však nie sme figúrky, máme a musíme sa na tom aktívne zúčastňovať, no môže sa nám stať aj to, že tento proces zastavíme - pádom do hriechu, nespoluprácou, vzburou... No od chvíle, kedy sa vrátime a rozhodneme sa prijať Božie vedenie je tento proces posväcovania znovu obnovený. Pravdou však je, že vždy keď odmietneme Božie vedenie, strácame tým Božiu blízkosť. Nestrácame nutne záchranu v Bohu, (ak sme len neodmietli vieru v Neho samého), ale musíme zasa usilovať o znovuzískanie jeho blízkosti a bojovať o kroky, ktoré sme vybojovali už predtým.

Rim 12,1: “Preto vás vyzývam bratia..., aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obeť, nech to je vaša bohoslužba.” Prečo máme prinášať svoje telo, opýtame sa. Pretože aj keď Boh to telo stvoril a vlastní ho, nebude nikoho nútiť, aby mu ho dal. Chce, aby sme sa mu slobodne dávali, aby sme vedeli, že mu to telo patrí a podľa toho sa aj správali. Aby sme sa stále premieňali obnovou svojho myslenia. Každé stretnutie kresťanov, každé zdravé kresťanské vyučovanie, každá kázeň má spôsobovať obnovu našej mysle - ide však o to, či to prijímame, či si necháme myseľ očisťovať od svetského znečistenia a príjmame Božie slovo, alebo nie.

Ak sme prijali Pána Ježiša, Boh Otec prijal nás, do nášho života vstúpil Duch Svätý a začal v nás očisťovanie a posväcovanie. Ak sme prišli do bodu, kedy sme povedali, že sa vzdávame svojej vôle a že odteraz chceme, aby sa diala už iba Božia vôľa v našom živote, je to veľmi dobré a pekné rozhodnutie. Boh je potešený; ale v našom živote sa nezačne nič uskutočňovať automaticky. My by sme to možno tak chceli pochopiť a chceli to tak mať. Ale toto nefunguje. Ani tým, že nás Boh naplnil Duchom Svätým nás nepozbavil nutnosti činiť vlastné rozhodnutia v prospech Božieho slova a vedenia. Aj naďalej si budeme musieť vyberať a rozhodovať sa medzi tým, čo chce Boh a čo chceme my. Máme tu príležitosť rozhodnúť sa, a ak sa obrátime na Božiu stranu, je tu znovu moment, kedy nás naplnil Jeho Duch. V každej chvíli rozhodnutia sa pre Božie slovo, ono sa v nás “uskutočňuje” a napĺňa nás Boží Duch. Náš život teda bude akousi sériou rozhodnutí a rozhodovaní sa.

Ako sa deje Božie vedenie?
Ľudia zúfalo hľadajú osobné vedenie. Milióny z nás denne otvára noviny, aby si prečítali v dnešnom horoskope o tom, čo hovoria hviezdy - čoho sa treba vyvarovať, čo nás dnes postretne... Chceme vedieť čo nás dnes čaká. Kresťania podobným spôsobom hľadajú v Písme, ale výsledkom je tiež rovnaké tápanie. Je to smutné, pretože v Písme sa Boh odhaľuje ako ten, ktorý chce človeka viesť a robí všetko pre to, aby to tak bolo. Ž 48,15: “Tento Boh je Boh náš naveky a navždy, On sám nás povedie večne.” Ž 25,9.: “On pokorných vedie cestou práva,... učí ich chodiť po svojej ceste.”(Pozri aj v.Ž 25,12). Ž 32,8: “Dám ti prezieravosť, ukážem ti cestu po ktorej pôjdeš, budem ti radiť a spočinie na tebe moje oko.” Toto o sebe hovorí Boh. Kým Ježiš odišiel z jeho pozemskej služby, uisťoval učeníkov o tom, že príde niekto presne taký, ako je On sám a ten ich bude viesť. Povzbudzoval ich, že keď odíde k Otcovi, požiada ho, aby im bol poslaný Duch, ktorý ich povedie. Že ich nenechá ako siroty, ale príde - v Ňom - Jn 14,18. A že nás bude uvádzať do všetkej pravdy - to je učenie, radenie a vedenie, ktoré nám Boh sľúbil dať.

Keď študujeme Písmo všimneme si, že hovorí o vedení, ale ešte viac že hovorí o Vodcovi. Práve jeho potrebujeme stretnúť. My sa sústreďujeme na momenty vedenia - ako, čo, kde, kedy, ako to bolo povedané... Potrebujeme však stretnúť Vodcu samého. Boh nám chce dať viac než vedenie - chce nám dať seba. Keď sa niekto niekde v meste úplne stratí - je naplnený úzkosťou a nepokojom, ale navonok vyzerá pevne, začne sa teda ľudí pýtať na smer cesty. Možno že mu niekto poskytne dosť komplexné informácie o tom, ako sa tam dostať, ale to, čo by ho najviac upokojilo, by bol úsmev, povzbudenie a slová: “Pôjdem s tebou a ukážem ti to.” Keby sme boli ochotní ukázať svoju neistotu vo vnútri a nesnažili sa vyzerať tak dospelo a pevne, možno by sme sa opýtali “A myslíte, že to dokážem nájsť?” Keby sme boli ako dieťa, hneď by sme si vypýtali doprevádzanie - niekoho, kto nás tam vezme. Viac ako vedenie chceme a potrebujeme Sprievodcovu prítomnosť. Pre kresťana je Božie vedenie zamýšľané ako trvalá súčasť vzťahu s Pánom. Má dva prvky - smer cesty a sprievodcovu podporu a prítomnosť.

V Jn 10,27 stojí ako Ježiš povedal: “Moje ovce počujú môj hlas.” Toto je fakt - všetci, ktorí mu patria, odovzdali sa mu a chcú ísť za Ním, počujú Jeho hlas. Nemôžme tvrdiť, že ho nepočujeme, naopak je našou výsadou, že ho začneme počuť. Ježiš povedal že Ho počujeme a pôjdeme za Ním - hovorí tu, že nás povedie a uisťuje nás o svojej prítomnosti. O tom, že bude s nami. Kedysi dávno v histórii povedal Boh Otec to isté vodcovi izraelského národa Mojžišovi, keď táborili pod horou Sinaj: “Ja sám pôjdem s vami.” (Ex 33,14). Táto potreba neustálej prítomnosti “Niekoho” ale neznamená, že je nám určená celoživotná nezrelosť a neschopnosť byť samými sebou a rozhodovať o sebe. Musí nás niekto stále držať za ruku? Nie sme odsúdení na nezrelosť, ale nevyhnutne potrebujeme byť na Bohu závislí. Kresťan potrebujeme byť týmto preniknutý. Vždy, keď sa staneme nezávislými na Bohu, stratíme Jeho vedenie. Za túto závislosť na Ňom sa potrebujeme modliť a učiť sa ju žiť. My totiž budeme zrieť, ale bude sa meniť náš vzťah s Bohom a spôsob, akým nás vedie. Na začiatku, tesne po obrátení, mladý kresťan silne pociťuje a vníma, čo mu Boh hovorí, ako ho usmerňuje, akosi intuitívne vie, čo má ako a kedy urobiť. Táto citlivosť sa však po istom čase začína strácať. Boh nás proste chce naučiť niečomu inému. Najprv hovoril nahlas a zreteľne, potom prestáva, ale ešte stále nás drží za ruku. To si potrebujeme všimnúť a uvedomiť. Potom pustí aj ruku, ale stále sa môžme orientovať podľa toho, kde vnímame Jeho prítomnosť. Aj toto vymizne - Boh chce, aby sme sa naučili rozoznávať jeho stopy, hľadali kadiaľ ide a nasledovali jeho stupaje. Cestou s Pánom sa spôsob ako nás vedie mení. Lebo čím dlhšie s ním budeme, o to viac ho budeme milovať, poznať jeho myslenie a s istotou vedieť, čo treba v ktorej situácii robiť - aj bez toho, aby sme sa na to pýtali, pretože budeme vedieť, ako premýšľa. V procese poznávania Božieho vedenia, sa musíme začať učiť chápať jeho myslenie.

Potrebujeme porozumieť to, že Boh má pre život človeka celkový plán - nielen čiastkové ciele - toto v tejto situácii a toto v tejto - ale že jednotlivé chvíle a úseky sú časťou veľkého celku. A potom druhú vec, že tento cieľ má v sebe mravnú povahu. Znamená to, že až druhotne ide o to, čo bude v našom živote figurovať - či to budú peniaze, dostatok šťastia a istôt, bolesti, choroba, cestovanie, spoznávanie, vzdelanie či handicap. Prvotné je posvätenie. Svätosť života. Aby sme sa podobali na Ježiša Krista - toto je cieľ - Rim 8,29. Nezáleží na tom, kde sa ocitneme, záleží najprv na tom, aby sme sa podobali na Ježiša. Boh to bude dosahovať rôznymi cestami - kým mu to my budeme dovoľovať a prijímať, ako nás vedie.

Tu môžu pre nás nastať určité problémy. Je možné, že aj keď už chceme vedenie, zrejme máme v mysli určitý základný cieľ: pýtame sa na danú ulicu (chceme nasmerovanie), ale vlastne hľadáme lekára, ktorý nás uzdraví z ťažkej choroby. Je dôležité, aby sme toto v sebe odhalili a podriadili svoje ciele Bohu, aby sa nám nestalo, že sa ho budeme pýtať na vedenie a sledovať svoje ciele. Je potom dosť možné, že vôbec nebudeme mať záujem o to vedenie, ktoré nám Pán ponúka. Mnoho kresťanov vie, čo Boh chce, ale robia to, čo chcú oni sami. Totiž naplniť Božie vedenie a stále sa nechať viesť, sa môže javiť ako ťažké. A ak to neuskutočňujeme, nedostáva sa nám podpory a posily Ducha Svätého, začíname sa strácať a blúdiť. O zotrvávanie v blízkom nasledovaní Božích krokov máme usilovať napriek našim vlastným cieľom a chceniam. Odlíšiť vlastné chcenia od Božích je to prvé potrebné, to druhé je naučiť sa rozoznávať dobré od zlého. Bohu viac záleží na tom, ako sa rozhodujeme z morálneho hľadiska, než na tom, kde sa v tomto svete ocitáme. Máme mu patriť a byť svätí, nech sme v akomkoľvek životnom rozpoložení. Keby sme sa v živote ľahko vedeli rozhodovať medzi správnym a nesprávnym, medzi a svätým a nesvätým, asi by sme k tomu nepotrebovali Písmo a vedenie Božím Duchom. Ale nám je to ťažké - práve kvôli rozlišovaniu správneho od zlého v každodennom živote potrebujeme vedenie. Písmo zaznamenáva - Ž 119,9-11: ”Ako sa mladík udrží na čistej ceste? Musí sa vždy držať tvojho slova. Tvoju reč si uchovávam v srdci, nechcem proti tebe hrešiť.” Teda poznanie Božieho slova nám dá schopnosť, že budeme vedieť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Písmo nesmieme používať ako horoskop (hľadať čo presne dnes a teraz robiť či nerobiť), musíme v ňom objaviť Božie myslenie. Treba dodať že je pravdou, že nás niekedy určitý verš z Písma hlboko zasiahne a stane sa nám istým ukazateľom, čo niečo napovie. Áno, aj takto sa nám Boh niekedy prihovorí, ale nie je to norma. Boh nás nechce viesť magicky, lebo by sme sa stali poverčivými a nechali by sme zmietať kdejakým zdaním a myšlienkou. Boh nás chce viesť skrze hlboký vzťah a vzájomnú blízkosť. Chce, aby sme poznali jeho myslenie a srdce. Musíme byť preniknutí biblickými zásadami a princípmi, musíme mať Boží pohľad na veci a byť citliví na vplývanie Božieho Ducha - potom budeme vedieť, ako sa správať, čo robiť, kam vykročiť. Budeme nahliadať do jadra vecí a životných situácií a vidieť, kam sa treba pohnúť, ako sa zachovať. Tiež je pravda, že v Písme sa stretneme so zvláštnymi spôsobmi Božieho vedenia, ako sú videnia, zjavenia, mocné znamenia - aj toto sa niekedy deje, ale nie je to norma. Postavy v Písme, ktoré sa s týmto stretli, boli častokrát buď ľudia bezbožní, alebo veľmi tvrdohlaví - faraón, Mojžiš, Jonáš, Pavol, Peter, ... alebo by niečo iné bolo veľmi slabé na to, aby to človeka presvedčilo - napríklad Panna Mária si nemohla len pod vplyvom vnútorného uistenia myslieť, že porodí Božieho syna, na to musela dostať zjavenie od anjela a aj Jozef musel mať o tom zvláštny sen. Občas sa to deje, ale nie je to normatívne ani bežné.

Takže Pánovým cieľom je, aby si sa stal jeho spoločníkom. Aby si bol s ním a pri ňom. On o tebe už všetko vie. Teraz túži, aby si sa ty dozvedel niečo bližšie o Ňom. Keď sa modlíme, študujeme Písmo, hľadáme Božiu vôľu - máme sa niečo dozvedieť niečo o Bohu. Čím viac budeš o ňom vedieť, o to hlbšie bude vaše spoločenstvo a vtedy budeme môcť stále udržiavať kráčanie s Pánom.

Dobrý Pane, veľmi ťa prosíme, aby sme mohli počuť tvoje vyučovanie a rozumieť mu. Duchu Svätý, Učiteľ a Sprievodca, daj nám milosť, aby sme rozumeli tomu, čo chceš v našich životoch spôsobovať. Čo chceš tvoriť a ako chceš budovať náš charakter. Premieňaj naše vnútro a usvedčuj nás z hriechov, aby sme mohli rásť do podobnosti Ježiša Krista.

Použitá literatúra: J.White:Duchovní zápas, Návrat domú, Praha 1994

Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina

 
Tipy VER.sk
6.90 €
5.52 €

9.90 €
7.92 €

10.90 €
8.72 €

9.90 €
7.92 €


 
Tím
Chcem spolupracovať
Kde sa stretávame
Streda
Partneri
Informačné centrum
Spoločenstva pri Dóme sv. Martina
Rožňavská 17, 831 04 BRATISLAVA
Telefón: 02 / 555 71 397
E-mail: infocentrum@martindom.sk
 
Prihlásenie