2. téma

Krátke zopakovanie minulej lekcie: Ľudia po celom svete dychtivo hľadajú vedenie životom. Milióny ľudí denne otvára v novinách horoskop, aby sa dozvedeli čo ich dnes čaká a neminie, čomu sa dnes treba vyhnúť, aby ich nestretlo nešťastie. Kresťania neraz hľadajú v Písme nejaký dôležitý verš pre dnešok, ktorý im napovie čo majú či nemajú robiť - a sú z toho rovnako zmätení. Je veľmi smutné, že toľkí ľudia (a toľkí kresťania) to pravé osobné vedenie nepoznajú a nemajú - v Písme sa nám totiž Boh Otec odhaľuje ako Ten, ktorý nás chce nás viesť - a to veľmi osobne. Že mu na tom, aby nás mohol viesť veľmi záleží. Napr. v Ž 32,8 sa hovorí: "Spočinie na tebe moje, oko, budem ti radiť." Skôr než Pán Ježiš odišiel zo zeme späť k Otcovi, uisťoval učeníkov o tom, že príde ktosi úplne rovnaký, ako bol on sám, ktorý s nimi bude stále a uvedie ich do všetkej pravdy. Teda uisťoval ich o tom stálom vedení, ktoré budeme mať (Jn 14,15-28).

Písmo ale nehovorí len o vedení, ale aj o Niekom, kto nás bude viesť. To je vlastne to podstatné, čo potrebujeme: keď sa niekde stratíme a pýtame sa na cestu a smer, je v nás úzkosť a obava, ktorú ale nechceme dať najavo. V tej chvíli nám omnoho viac ako informácie, ako sa dostať na dané miesto, pomôže úsmev, povzbudenie a ochota niekoho, kto by tam s nami zašiel a ukázal nám to. A to je to, čo hľadáme a potrebujeme: Hľadáme Sprievodcu, hľadáme Vodcu, ktorý pôjde s nami a povedie nás. V Jn 10,27 stoja Ježišove slová o tom, že sme jeho ovce, ktoré počujú jeho hlas. Uisťoval nás o tom, že ho v tomto hľadaní budeme počuť a tiež nás uisťoval o svojej neustálej prítomnosti, keď povedal: "Moje ovce počujú môj hlas... a idú za mnou."

Musíme vedieť, že Boh má pre náš život celkový plán. Jeho vedenie to nie je len riešenie jednotlivých životných situácií, alebo určitých úsekov, ale je to plán s konkrétnym cieľom, do ktorého stále postupne vrastáme a učíme sa nasledovať a napĺňať to ako sme vedení. A tiež musíme vedieť, že tento jeho plán je mravnej povahy. Bohu ide predovšetkým o posvätenie charakteru človeka. Až druhotne ide Bohu o to, kde sa na ceste životom ocitneš, či napĺňanie tohto cieľa zahŕňa v sebe peniaze, tvoje poňatie šťastia, cestovanie, ťažké situácie, bolesť, chorobu, vzdelávanie, poznávanie... Na prvom mieste je Božia túžba po našej svätosti - Boh hovorí: "Buďte svätí, lebo ja som svätý." (Lv 11,45, Lv 19,2, Lv 20,26.) Tu pre nás môže nastať ťažkosť, pretože pri hľadaní Božieho vedenia možno máme v podvedomí iný cieľ, než má pre nás pripravený On a preto je možné, že nemáme záujem o to vedenie, ktoré nám práve ponúka. Ak Boh teda chce naše posvätenie, znamená to, že v každodennom živote potrebujeme vedieť dobre odlišovať a oddeľovať dobré od zlého, správne od nesprávneho, morálne od nemorálneho - jednoducho povedané: aby sme vedeli v každej chvíli činiť to, čo chce Boh. Preto potrebujeme dobre poznať Boží charakter, jeho zmýšľanie, jeho náhľady na život a všetky veci okolo nás... Preto potrebujeme byť preniknutí Božím slovom, princípmi Božieho zjavenia. Ž 119,9-11 sa pýta: "Ako si mladík udrží čistý chodník? Musí sa vždy držať tvojho slova... Tvoju reč si uchovávam v srdci, nechcem proti tebe hrešiť."

Pánovým cieľom teda je, aby sme sa stali jeho spoločníkmi. Nie (len) to, aby sme vedeli ako, čo, kde, kedy, ako, ale aby sme boli pri Ňom. Ak sme my prijali Ježiša ako cestu spasenia, potom Boh Otec prijal nás a teraz chce, aby sme v tomto procese posvätenia, v jeho pláne pre náš život, spoznali niečo o Ňom.

Jedna vec je myslieť si, že vieme, ako Boh uvažuje a čo chce a niečo iné je aj chcieť to, čo chce On. A ďalej: jedna vec je vedieť čo od nás chce a iná vec je naozaj konať to, čo chce On a nie to, čo chceme my. Veľa kresťanov vie, čo majú urobiť, ale spravia to, čo chcú oni sami. Naše vlastné chcenia dokážu veľmi šikovne prekrúcať rozoznávanie Božej vôle a utvárať smer nášho myslenia. Prirodzenosť človeka je pod vplyvom dedičného hriechu, vzpiera sa Bohu a zároveň dovoľuje našim túžbam, aby usmerňovali naše myslenie. Nemôžme sa preto pri našom hľadaní spoliehať iba na náš rozum, pretože ten nám nie je schopný pri rozhodovaní sa na ceste životom poskytnúť dostatočne spoľahlivú pomoc. Lebo pri našom rozhodovaní sa sedí na Tróne rozhodnutia naša túžba, vášeň alebo chcenie. A tieto túžby ľudskej prirodzenosti sú postihnuté hriechom - sú zvrátené a zlé, aj keď môžu vyzerať akokoľvek pekne, morálne, alebo humánne - sú zlé a vedú človeka deštruktívne. Toto je dobre popísané v 1.kap listu Rimanom, kde apoštol Pavol píše o úpadku, ktorý zaznamenalo (a zaznamenáva) ľudstvo, ktoré odmietlo uctievať pravého Boha. (Ako príklad z dneška uveďme spory o oprávnenosť euthanázie či potratov.) Všetko je to skazená túžba človeka, ktorá nie je v súlade s tým, ako chce, premýšľa a koná Boh.

Mohli by sme si povedať, že Božie vedenie v takomto prípade nájdeme jednoducho tak, že budeme dôsledne robiť všetko naopak, než chceme - keďže všetko, čo chce človek je zlé. Božou vôľou by malo byť proste to, čo nechceme. Ale nie je to ani tak - pravdou je aj to, že mnoho dobrých túžob v nás sú akoby Božie semienka dobra, ktoré do nás On sám vložil. A náš život je potom zmietaný vírom zbožných a bezbožných prianí, ktoré sa navzájom premieľajú a mätú nás.

Ako teda objaviť Božie vedenie? Čo s našimi túžbami? Máme tu dve možnosti: môžme sa pokúsiť spoznať a definovať najhlbšie túžby vlastného srdca. Hľadať, aké sú vo mne túžby, pokúsiť sa ich definovať, položiť ich pred Pána a povedať: „Pane, toto sú moje túžby. S týmto všetkým, čo vo mne je, sa ti však chcem podriadiť. Chcem, aby si ma viedol a aby si mi zjavil, aké sú tvoje túžby pre mňa.“ Je možné, že niečo z toho, čo si v sebe objavil bolo to, čo do teba kedysi vložil Boh, ale akosi sa to počas tvojho života zdeformovalo a Pán to teraz bude očisťovať a znovu premieňať do tej pôvodnej podoby, ktorú On zamýšľal. Alebo sa stane, že to celé rozoznáš ako niečo nesprávne, čo by v tvojom živote nemalo figurovať - v tejto chvíli je tu moment, kedy sa máš rozhodnúť a s plným vedomím sa podriadiť Bohu, jeho rozhodnutiam. Povedať, „Bože, toto je to, po čom by som túžil, ale ja chcem, aby si mi dal to, čo chceš pre mňa Ty. Aby si mi do srdca a do mysle vložil poznanie tvojej vôle.“ Druhá možnosť je nechať sa Pánom usvedčiť. Žiadať, aby nás Pán celkom prenikol svojím Duchom a oddelil všetko, čo je zlé, nečisté a nesprávne a aby nám ukázal, čo chce, aby sme robili. Kde máme stáť, kde je to správne miesto - v životnom povolaní, kde je to správne miesto v cirkvi, spoločnosti... Naše myslenie musí byť oslobodené z pút prianí, ktorým sa poddáva. Požiadajme Pána o túto prácu očistenia nášho vnútra. Ale prvým a nevyhnutným predpokladom je byť absolútne podriadený Bohu a chcieť ho poslúchnuť. K tomu sa treba rozhodnúť a trvať na tom. Pravdaže, Pán bude aj toto prvé rozhodnutie očisťovať a prehlbovať a odhaľovať v nás neodovzdané oblasti. Ale na začiatku sa proste treba rozhodnúť naplno, ostatné je Božia práca.

Božie vedenie získame keď Boha milujeme, pretože rozhodnúť sa pre to, čo chce On môžme len vtedy, keď ho milujeme, a milovať ho môžme len keď ho poznáme. Boh má radosť, keď nás môže viesť. Má omnoho väčšiu túžbu viesť nás, než my chceme byť vedení. Boh je náš učiteľ, stojí napísané v knihe Iz 30,20-21. Že za chrbtom budeme počuť jeho hlas, vraviaci po ktorej ceste sa máme vydať. V Ž 32,8 sa hovorí o tom, že nám bude Boh ukazovať cestu a radiť nám, ale hneď verš Ž 32,9 hovorí: „Nebuďte ako kôň, ani ako mulica bez rozumu. Toho zdobí ohlávka a uzda na skrotenie, inak ho pri sebe neudržíš.“ Prečo koňa a mulicu „zdobí“ ohlávka a uzda? Predstavme si takého pekného koňa - je plný sily a neskrotného zmyslu pre slobodu. Letí cvalom šírym krajom kam sa mu práve páči, kam sa mu zachce, nič ho nezastaví. Je to krásne, ale nerozumné zviera. Boh nám hovorí: „Ja ťa chcem viesť a ukázať ti, čo je najlepšie urobiť a kde je najlepšie vrhnúť všetku svoju silu. Len nebuď ako kôň, ktorý sa rozhoduje podľa prvých dojmov a chcení a letí plnou silou k obzoru.“ Koľko len nás kresťanov je práve takých - sme plní sily a odhodlania pre Pána a letíme, kam si zmyslíme... Lenže kôň musí byť usmerňovaný a krotený uzdou, aby bol jeho potenciál dobre využitý. A Pán hovorí: „Takto nie. Nebuď takýto, nechcem ti zakladať ohlávku.“ A nemáme byť ani ako mulica - tiež je to silné a užitočné zviera - ale strašne tvrdohlavé. Keď sa raz zatne, nikto s ňou nepohne, kým si to sama nerozmyslí. Aj toto sa často deje v životoch kresťanov, neraz veľmi horlivých. Niekedy prišlo v živote nejaké sklamanie alebo neúspech, človek sa zaťal a viac sa nepohne. Nemáme byť ani ako kôň, ani ako mulica. Boh nechce mať s nami vzťah s uzdou v ruke, nechce nás ani biť, aby sme sa pohli, ani do ničoho tlačiť. Povedal -“spočinie na tebe moje oko; budem ti radiť; dám ti prezieravosť.“ Chce do nás čosi vložiť, aby sme vedeli kam vykročiť - jeho pohľad, jeho pochopenie vecí..., aby sme sa začali správať tak, ako On.

Musíme si však odpovedať na otázku: “Chcem byť vedený?“ Musíme to vedieť kvôli sebe samým. Pretože vo chvíľach pokušenia, kedy vieme čo treba urobiť, ale sme pokúšaní spraviť niečo iné a už sa nám to vôbec nezdá ako zlé, to bude jediný dôvod, prečo naplniť Božiu vôľu - lebo som sa rozhodol, že chcem poslúchnuť Božie vedenie.

Prís 11,14: „Tam, kde niet rozvážnej rady, národ padá.“ Keď to prevedieme na jednotlivca - keď nemáš vedenie, padáš. Lebo nenachádzaš svoje miesto. Mnoho kresťanov nepozná svoje miesto, lebo nevedia, ako sa majú nechať Pánom viesť. Sú to dobrí, úprimní, aktívni ľudia, ktorí z lásky k Pánovi pre neho veľa robia - a to všetkého možného. Ale keď im je položená otázka, „Je Božia vôľa, aby si to robil? Chce od teba Pán, aby si toto robil?“ zarazia, sú prekvapení a ich odpoveď vyzerá zhruba takto: „No, usilujem sa to všetko robiť pre Pána a srdce mi trhá, keď vidím niečo zlé, tak si myslím, že určite niečo z toho bude Božia vôľa.“ Väčšinou sú to ľudia uponáhľaní a napriek svojej snahe často aj nespokojní so životom. Ale na to, aby sme čo najefektívnejšie a s najväčším osohom - pre naše okolie, cirkev i pre nás samých - využili potenciál, ktorý nám Boh daroval, potrebujeme byť na svojom mieste. Tam, kde nás chce mať Pán. Predstavme si napríklad inštalatéra, ktorý mal vydávať kresťanské svedectvo tam, kde pracoval, kde sa stretáva s ľuďmi, ktorý si povie, že to nie je ono a za každú cenu sa dostane ako herec do divadla. Podarí sa mu to, nadrie sa, aby sa tam dostal, možno spraví dobrú kariéru, možno len priemernú, možno bude len stážistom - tento človek sa s dobrým úmyslom a vlastnými silami dostal na iné miesto, než mal byť. Pravda, aj tu možno bol dobrým kresťanom, ale pôda pre jeho prácu, kde by priniesol to najlepšie ovocie tu nebola. Pán ho ale potreboval inde - a tam by bol najefektívnejší. Alebo keď sa známy spevák, ktorý mohol Božie meno priniesť do sfér, kde sa bežne kresťania nedostanú, stane politikom - stratí možnosti vydávať svedectvo, ktoré mu Pán pôvodne pripravil. Pravdaže, Pán si nás použije inak, využije všetko, čo urobíme, ak sme mu odovzdaní - ale On je múdry a nerobí veci náhodne, ale všetko starostlivo pripravuje. Potrebujeme zaujať miesto, ktoré chce On - tam je pre nás pripravená práca a úloha, ktorá je v jeho pláne nezastupiteľná. Vždy, keď ideme inam, než On chce - aj keď s dobrým úmyslom - zdržujeme Božie dielo. Práve na tom správnom mieste zoženieme najviac požehnania aj my sami a budeme ušetrení mnohých zbytočných trápení. Ak si sa stal učiteľom, hoci si mal byť maliarom, zrejme budeš konať svoju prácu s väčšou námahou, pretože si bol pripravený k maľovaniu.

Potom je tu veľká skupina kresťanov, ktorí nerozoznali vôbec nič z toho, čo by mali robiť. Veria v Pána, sú v cirkvi - a okrem toho čo je povinné, nerobia nič. Keby sme len my, čo sme tu pochopili každý aká je naša konkrétna služba v cirkvi, vo farnosti či v skupinke kam patríme, tak by aj cirkev, aj farnosť aj skupinka vyzerala inak. Pán by mohol rozlievať na nás aj na druhých omnoho viac svojho požehnania. Musíme poznať svoje konkrétne miesto a prácu a konať ju. Pretože však ostávame pasívni, nehľadali sme a neobjavili svoje dary, tak iba udržiavame pri živote svoju vieru a doplazíme sa do neba - ale nespôsobíme mnoho z toho, čo Pán skrze nás túžil uskutočniť. Jedna mladá žena, ktorá pracovala ako upratovačka vo veľkom podniku a cítila sa tým ponížená, upratovala mimo iné aj kanceláriu riaditeľa. Kládla rohožku ku prahu jeho dverí a pán riaditeľ častokrát okolo mladej ženy prešiel. Ale raz mu povedala o Pánovi Ježišovi a tento dôležitý muž sa obrátil. Toto bolo jej miesto. Možno tam pracovala iba chvíľu, možno dlho - ale Pán túto chvíľu starostlivo pripravoval, vybral si človeka, ktorý tomu riaditeľovi raz na vhodnom mieste a vo vhodnej chvíli povie o spasení. On by totiž nezašiel do kostola, na stretnutiach riaditeľov sa o tom nehovorí a aj keby niekde stretol niekoho z „kresťanskej branže“ hanbil by sa pýtať na to, čo ho trápi vo vnútri: Ako je to s Bohom? Keby táto žena presadila najprv svoje ambície a dosiahla by niečo iné, nevzala by túto prácu - nikdy by ho nestretla a Pán by sa o riaditeľa musel znovu usilovať a pripravovať ďalšie situácie, kedy by mohol počuť o záchrane v Ježišovi Kristovi.

Máme tendenciu sa púšťať do všetkého, čo vidíme. Okolo nás je veľa potrieb a núdze a ako kresťania sa cítime byť vyzývaní niečo s tým robiť, ale - ak sa pokúsime naplniť všetko, čo vidíme, výsledkom bude len naša vyčerpanosť a únava. Nemáme urobiť všetko, čo okolo seba vidíme. Máme robiť to, čo máme robiť. Máme ísť tam, kde máme byť. Tam sme Bohu najužitočnejší, najpoužiteľnejší. Keď napríklad Pán povie niekomu v tejto skupine, že má ísť pracovať do Petržalky medzi opustenú mládež a založiť tam nejaký klub, kde by chodili a dozvedeli sa o Ježišovi, tak Pán určite niekomu inému povie, aby na to dal svoje peniaze. Je logické, že také niečo bude asi hovoriť ľuďom, ktorí sú zámožnejší, alebo ktorých postavil do biznisu a žehná im, takže majú viac peňazí. Ak ale dotyčný povie, „Nie, žiadne peniaze nedám!“ tak to Božie dielo zastavuje. A zároveň Pán určite niekomu povie, aby sa za dané dielo začal prihovárať a bude ho k modlitbám ponúkať vo dne v noci - ak si tento človek povie, že sa mu práve nechce vstávať, že práve chce ísť do kina, alebo si čítať, aj keď cíti naliehanie Ducha, aby sa modlil - tak toto Božie dielo zdržuje. Alebo sa aj začne modliť, ale pretože nepočúva, modlí sa len tak, čo ho napadne a nudí sa pri tom.

Postoj nášho srdca musí byť: „Nie moje myšlienky, Pane, ale Tvoje myšlienky; nie moja vôľa, ale Tvoja, nie moje kráľovstvo, ale Tvoje.“ Nemáme budovať svoje kráľovstvo - to je moja skupinka, moja farnosť, moja rodina, môj národ, moja vlasť, moja krajina... Tieto veci majú byť na svojom mieste a neprevyšovať Kráľovstvo Božie, ale mať v ňom to správne miesto. Na to potrebujeme poznať Boží charakter. Každodennou modlitbou, každodenným rozjímaním nad Písmom, poznaním Pánovho učenia, spoznávaním učenia Cirkvi, účasťou v spoločenstve, kde môžeš hľadať Krista v človeku, prijatie sviatostí s vnútornou účasťou... Tieto vytrvalé malinké kroky nás premieňajú do Jeho podoby. Potom Ho budeme „nosiť“ všade tam, kam ideme. Je dôležité si uvedomiť, že Božie vedenie stojí na základe poznania Pána.

Božím cieľom ale nie je, aby sme sa len vyvarovali niečoho negatívneho, ale máme sa stávať svätými. Nechať sa prenikať svätosťou. Nesmieme ju odlučovať od všedného života. My ale máme tendenciu označovať určité činnosti ako sväté, iné ako neutrálne a iné ako nesväté. Ísť na modlitbové zhromaždenie alebo do kostola je sväté, hrať futbal je neutrálne, piť pivo je nesväté. Je to umelé rozdelenie - aj byť v kostole môže hlboko neduchovné a nesväté, ak sme tam bez viery, alebo v nespravodlivom hneve. Zato ak žijeme posvätený život a šli sme si s chuťou dať do krčmy pivo, je aj pitie piva posvätnou činnosťou. Alebo máme sklon označovať určité povolania, ako „svätejšie“. Služba v kňažstve, alebo rehoľnom stave sa nám zdá byť viac svätá, ostatné povolania už menej, alebo sú celkom nesväté. To je omyl. Jediný aspekt posúdenia svätosti je osobná oddanosť Bohu dotyčného človeka. Štatút určitého stavu nám neprepožičiava svätosť. Svätí máme byť všade tam, kde sa v živote ocitáme. Aj pri hľadaní vedenia sa musíme pýtať: „Zhoduje sa Boží cieľ spraviť ma podobným Kristovi s kariérou napr. futbalistu?“ Môže byť svätým klaun v cirkuse? A vojak z povolania?

Ako sa máme rozhodovať, keď pozorujeme že k určitej práci máme isté vlohy a nadanie a zároveň pozorujeme aj určité duchovné dary, ktoré nám Pán dal v cirkvi a ktoré by sme dobre mohli využiť pre kresťanskú prácu? Kam vykročiť? Podľa čoho sa rozhodnúť a kedy máme dať prednosť rozvinutiu a uplatneniu prirodzených darov daných nám výchovou, dedičstvom či kultúrou, alebo ich nechať bokom a rozvinúť nám dané duchovné dary v kresťanskej službe? Odpoveď by sme mohli postaviť takto: Musím ísť tam, kde si moje pôsobenie najviac vyžadujú naliehavé potreby doby, v ktorej žijem. Musím sa zamýšľať a pýtať sa Pána, kde mu budem teraz slúžiť najlepšie. Asi pred dvoma rokmi zomrel v Anglicku človek, ktorý bol v mladosti skvelým lekárom a mal pred sebou zrejme závratnú kariéru. Zároveň však už dávno vedel o svojom dare kázať evanjelium, čo aj praktizoval (bol to brat z inej cirkvi) a časom pred ním vyvstal problém ako sa naplno venovať svojej odbornej práci a zároveň sa dobre pripravovať na kázania. Opustil odbornú prácu a rozhodol sa pre kázanie evanjelia a pôsobil v malom presbyteriánskom kostole. Ale neskôr ho Boh viedol do služby, kedy spoza kazateľne známeho londýnskeho kostola ovplyvnil liberálne evanjelikálne hnutie hlboko ku Kristovi. Mohol sa stať výborným lekárom, ale nenaplnil by to, čo Boh potreboval. Kňaz Ján Maria Vianney v čase, kedy sa hlásil ku kňažstvu nemal na pohľad žiadne vlohy, bol dokonca tak „bez nadania“, že ho predstavení dlho odmietali pustiť do seminára a nakoniec aj tak vyštudoval len pod vedením svojho kňaza. Po vysvätení, ktoré dlho odkladali mu nebolo dovolené spovedať, lebo sa báli, že je hlúpy. Nakoniec sa ho rozhodli poslať do veľmi zapadlej dediny, kde by už toho veľa nepokazil. Kým zomrel, dosiahol takú osobnú svätosť, že ovplyvnil obrovskú časť Francúzka a v službe Bohu používal viaceré veľmi silné charizmy. Keby nereagoval na Božie hnutia, ktoré cítil, možno by ostal pastierom, alebo sedliackym nádenníkom. Tomáš Morus, kancelár na anglickom dvore za doby Henricha VIII. sa rozhodoval medzi mníšstvom a ženatým stavom. Pochopil, že Boh chce, aby sa oženil a za jeho pôsobenia nastalo politické upokojenie v krajine aj v Európe. Z jeho rodu neskôr pochádzalo asi osem rehoľných sestier, niekoľko kňazov a traja kanonizovaní svätí.

Ak má niekto určité vlohy byť dobrým umelcom, povedzme sochárom a mohol by veľa pekného vytvoriť, ale objaví tiež určitý duchovný dar, ktorý by pozdvihol ľudí v skupine kam patrí, potom ak je jeho služba nevyhnutná a potrebná, treba, aby sa venoval tejto službe a odložil nabok svoje prirodzené túžby a dary.

Dobrý Pane, prosíme, aby Tvoje slovo zostúpilo do nás a aby odpadlo z neho všetko ľudské, nech ostane len Tvoje. Nech Tvoje slovo v nás klíči a rastie a raz nech prináša úrodu. Daj, nech sme premieňaní do Tvojej podoby. Očisťuj nás a prenikaj svojím myslením, aby sme mohli kráčať s istotou a poznaním toho, ako nás vedieš. Amen.

Použité pramene: J.White: Duchovní zápas; Návrat domú, Praha 1994; Vyučovanie Sabiny Capello zo sústredenia komunity ICPE v Brtnici ´93

Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina

 
Tipy VER.sk
6.90 €
5.52 €

9.90 €
7.92 €

10.90 €
8.72 €

9.90 €
7.92 €


 
Tím
Chcem spolupracovať
Kde sa stretávame
Streda
Partneri
Informačné centrum
Spoločenstva pri Dóme sv. Martina
Rožňavská 17, 831 04 BRATISLAVA
Telefón: 02 / 555 71 397
E-mail: infocentrum@martindom.sk
 
Prihlásenie